V Bratislave mi nič nechýba, hovorí produkčná manažérka a Bratislavčanka Nika Šubínová

S produkčnou KC Dunaj a Bratislavčankou Nikou Šubínovou sme sa v rámci seriálu Prechádzky Bratislavou prešli jej každodennou trasou z domu neďaleko Dulovho námestia do práce pri Námestí SNP. Dozvedeli sme sa, ako sa v meste vyrastá, pracuje v kultúre a ktoré bratislavské miesta ovplyvnili jej život.

rozhovory-titulka-nika

Po rozhovore s fotografkou Valentínou a turistickou sprievodkyňou pani Kristínou sme ďalší kus Bratislavy preskúmali očami a spomienkami produkčnej manažérky Niky, ktorá v Bratislave vyrástla, prežila v nej celé svoje detstvo a nevie si predstaviť, že by niekedy odišla.

Akou trasou pôjdeme?

Keď ja vôbec neviem, ako sa tie ulice volajú (smiech). Pôjdeme okolo 500 bytov, prejdeme cez cestu a okolo Ondrejského cintorína. Je to moja obľúbená cesta a zároveň cesta do práce.

Chodíš do práce peši?

Áno. Trvá mi to asi 20 minút svižným krokom a 30 minút vychádzkovým krokom.

Kedy vlastne chodievaš do práce?

Záleží na tom, kedy mám porady a ako si zmanažujem stretnutia. Keď pracujem v Dunaji, tak až poobede, lebo všetko sa deje až večer. Stabilnú pracovnú dobu nemám.

Ako dlho tu bývaš?

Bývam tu od mája minulého roku. Vtedy sme si prenajali byt s kamoškou. Inak som z Bratislavy a vyrastala som na Dlháčoch.

Lokalitu Duláku ste hľadali zámerne?

Podarilo sa to náhodou. Hľadali sme dvojizbový byt, ktorý bude mať nepriechodné izby a zhodou náhod kamarát, v ktorého byte bývame, mal tehotnú manželku a sťahovali sa do väčšieho a byt chceli dať do podnájmu. Boli sme na obhliadke, hneď sa nám to tu zapáčilo a vzali sme to. Na žiadnych iných obhliadkach sme ani neboli. Ja som o tejto lokalite veľa nevedela.

nika-uvod

Na strednú som chodila na Metodku, čo je vlastne tuto kúsok cez cestu, ale nikdy som sa sem ani nedostala, lebo som sem nemala prečo chodiť. Takže som vôbec nevedela, čo je to tu za lokalitu. Potom otvorili Žufaňu a zrazu sem chodí celé mesto.

Vravíš, že chodievaš peši. MHD sa vyhýbaš zámerne?

Bývala som celý život na Dlhých Dieloch a na základnú aj na strednú školu som chodievala do Ružinova, takže ja som si toho v MHD odcestovala veľmi veľa. Milujem pešiu chôdzu, a preto mi vyhovuje táto lokalita, lebo je to 20 minút od centra. Dá sa to ozaj nazvať širším centrom. MHDčku používam iba vtedy, keď viem, že idem na miesto, kde nezaparkujem a je vzdialené, takže by mi trvalo dlho dostať sa tam peši.

Vyrastala si na Dlhých Dieloch. Aký máš vzťah k tejto časti mesta?

Veľmi pozitívny, aj keď všetci hovoria, že je to betónová džungľa a možno semenisko dílerov. Bývala som na konečnej autobusov a hneď za domom začínajú Malé Karpaty, takže ja som celé detstvo aj celú pubertu, až do momentu, kým som sa neodsťahovala, trávila v lese. Veľmi som sa bála, že keď sa presťahujem do centra, tak tu nebudem mať žiadny únik, ale táto lokalita mi poskytuje toľko zelene, že sa tu ani necítim ako v meste.

Potrebuješ byť pravidelne v prírode?

Každú nedeľu chodievam na Dlháče k našim. Keď je pekné počasie, tak vždy ideme s mamou do lesa. Nejakú úzkostlivú potrebu tráviť v lese čas však nemám. Vynahrádzam si to cez leto, keď som stále niekde v prírode, napríklad v Tatrách.

Pokojne komentuj miesta, okolo ktorých prechádzame…

V tejto loklite sú všade naokolo krásne vnútrobloky, ľudia to tu majú veľmi pekne spravené a mám pocit, že tu fungujú susedské komunity. Ľudia nemajú na háku to, ako priestory medzi domami vyzerajú.

nika-500-bytov

V Bratislave sa vyrastá super. Mala som dostatok prírody aj super pubertu v priestoroch sídliskových výklenkov, múrikov a garáží. Ani to neľutujem, ani si to prehnane nepochvaľujem, proste tak to bolo.

Medzi priestorom 500 bytov a novými biznis budovami je toto krásne detské ihrisko. Poobede, keď okolo neho prechádzam, tak je plne obsadené mamami a deckami. Hneď vedľa je basketbalové ihrisko, ktoré je tiež vždy plné. Buď tam sedia študáci, čo idú zo školy, alebo sú tam ľudia, ktorí tam fakt hrajú basketbal.

Ako sa vyrastá v Bratislave?

V Bratislave sa vyrastá super. Ja som mala aj dostatok prírody aj super pubertu v priestoroch sídliskových výklenkov, múrikov a garáží. Ani to neľutujem, ani si to prehnane nepochvaľujem, proste tak to bolo.

Máš nejaké miesta spojené so spomienkami z minulosti?

So spomienkami mám späté dve miesta. Jedným som fascinovaná pozitívne, druhým negatívne. Rovno oproti môjmu domu je ZŠ Alexandra Dubčeka a hneď vedľa nej je postavená U-rampa, je tam odkedy si pamätám. Také obyčajné plechové účko. Teší ma, že doteraz na tom jazdia decká, hoci to trieska na celé Dlháče.

A tá negatívna… Moji starí rodičia aj z maminej aj z otcovej strany žijú v Ružinove. Keď som chodila do škôlky a do školy, tak som veľa času trávila u babky, ktorá býva na Ostredkoch. Veľa zážitkov mám z nákupného centra Prior v Ružinove. Babka mi tam kúpila moju prvú retiazku. Pamätám si, ako som jej tam spievala Hral na trúbku. Mrzí ma, že to chceli zrekonštruovať, ale vyrazila im tam spodná voda. Doteraz je to nedokončené a chátra to. To ma veľmi mrzí.

nika-ondrejsky

Blížime sa k Poľnej ulici.

Tu sa začína moje najobľúbenejšie miesto. Je tu psí park, obdivujem človeka, ktorý bol schopný to zriadiť. Je strašne super, že všetci ľudia z okolia, ktorí sem chodia venčiť psov, sú k tomu miestu veľmi pozorní. Dávajú si záležať na tom, aby tam bol poriadok.

Kúsok za políciou je Richtár Jakub, čo je podľa mňa jedna z najlepších pivární v Bratislave. Trávime tam s priateľmi veľa času.

Teraz prechádzame okolo Ondrejského cintorína. Bola si už niekedy vnútri?

Cintorín je samostatná kapitola. Trávim tam veľa času, aj keď to možno znie divne. Ja som dievča odchované na seriáli Buffy premožiteľka upírov a Vlkodlak Tommy, takže k cintorínom mám odjakživa, vyznie to blbo, pozitívny vzťah. Na tomto cintoríne sme sa s mojou najlepšou kamoškou zo strednej prvý raz bavili o frajeroch a o láske. Doteraz si pamätám, že to bol taký hraničný rozhovor v mojom živote.

Dopisovala som tu aj diplomovku. Zobrala som si notebook, sadla na lavičku a písala tam. Chodievam sem aj behať. Keď som najprv videla ľudí behať po cintoríne, tak sa mi to zdalo veľmi zvláštne, ale je to fakt dobré miesto. Je tam pokoj, nikto sa na teba nepozerá. Aj keď sa zdá, že je to malé, tak som tam nabehala za hodinu desať kilometrov. Cestičky sú spletité a dá sa to.

Minule som tu videla zas staručkého pána, ktorý zlatou farbou dokresľoval už vyblednuté nápisy. Stretávam tu samozrejme aj smútiacich ľudí, ale aj tých, ktorí si sem chodievajú oddýchnuť od mesta ako ja. Ja sem chodievam často aj pracovať, urobím si hotspot na telefóne a v pokoji robím.

Prežila som si tu aj zúfalé chvíľky a prišla sa sem vyrovnať. Málo ľudí si dnes uvedomuje nejakú posvätnosť tohto miesta, mnohí to berú ako priechod z jednej ulice na druhú, ponáhľajú sa s aktovkami a telefónom pri uchu a úplne ignorujú fakt, že je to cintorín.

ondrejsky-cintorin

Na Ondrejskom cintoríne sme sa s mojou najlepšou kamoškou zo strednej prvý raz bavili o frajeroch a o láske. Doteraz si pamätám, že to bol hraničný rozhovor v mojom živote.

Ale už sa tu nepochováva, že?

Už nie, posledným pochovaným bol Július Satinský. V knihe Bratislavské historky som zas čítala, že je tu pochovaný aj francúzsky vojak, ktorý k nám prvý priniesol šampanské. Snažila som sa aj nájsť ten náhrobok, ale sú také staré, že niektoré sa už ani nedajú prečítať, takže ťažko.

A v tých tvojich časoch seriálu Buffy si sem chodila aj pozerať sa na náhrobky?

Sem nie, ale nad električkovým tunelom je veľmi starý židovský cintorín, ktorý sa volá Mikulášsky. Tam sme chodievali aj s kamoškou si vychutnať tú atmosféru. Jeseň je moje najobľúbenejšie obdobie, kedy na jednej strane všetko umiera, ale aj všetko farebnie a jeseň sa mi s cintorínmi aj kvôli Dušičkám veľmi spája.

Hneď vedľa Ondrejského cintorína je Medická záhrada. Tam chodievaš?

V lete som tam párkrát bola, ale keďže nemám dieťa, tak tam nemám čo robiť (smiech). Mne tam prekáža ten ruch, hoci je to ten príjemný ruch, ale sadla som si tam s knihou, prečítala asi polovicu, ale nepamätala si ani slovo, lebo ten ruch je tam obrovský. Keď som ale bola malá a išli sme do Medickej, tak som to brala ako veľký výlet. Vtedy bola pritom úplne mŕtva. Dnes je úplne iná a chodí do nej veľa ľudí, z toho mám radosť, že to funguje.

Teraz kráčame cez Malý trh.

Cez leto je tu vždy pristavená Poľná kuchyňa, stánočky s ovocím, zeleninou, orechmi, fazuľou… Posledné pri ceste je kvetinárstvo. Malý trh má pre mňa väčšie čaro v zime, vtedy je tu tých stánkov viac, je tu aj mäsiar s domácimi klobásami a slaninou. Je tu veľa stánkov s tradičnými koláčmi a vyzerá to tu ako malilinký vianočný trh.

nika-trh

nika-zelenina

Toto miesto si pamätáš aj z detstva?

Nie. Mama si pamätá, že keď bola dieťa, tak tu trh bol, ale potom to bola známa bezdomovecká ulička. Síce aj teraz, keď tadeto večer chodím, tak mi nie je všetko jedno. No cez deň je tu príjemne. Dnes je čas, keď ľudia chcú zeleninu domácu bio priamo od dodávateľov, nie zo supermarketov. Tu nájdeš všetko.

Čo si najčastejšie kupuješ ty?

Ja mám veľmi rada slivky, takže tie, ale aj hocakú zeleninu. Paradajky, cuketu, baklažány… Hocičo.

Pokračujeme cestou ku KC Dunaj. Chodievaš po Špitálskej?

Nie, vyhýbam sa hlavným cestám, kde je príliš veľký ruch. Pre mňa je tá dvadsaťminútová cesta do práce časť dňa, keď nezdvíham telefóny a nechcem, aby ma niekto rušil, je to taký môj relax, keďže som stále niekde zavretá na produkcii alebo s mailmi za počítačom. Toto je čas pre mňa, ktorý potrebujem.

Teraz sme na križovatke Cukrovej a Lazaretskej.

Túto ulicu mám rada, lebo sú tu staré neobývané domy a na druhej strane je moderné vydavateľstvo, nadzemné garáže. Je tu strašný kontrast a pritom je to len jedna križovatka. Prejdeš z jednej strany cesty na druhú a cítiš sa ako niekde celkom inde.

Poďme sa porozprávať o tvojej práci. Ty si produkčná. Čo celé to vlastne obnáša?

Som produkčná manažérka kultúrnych akcií. To znamená, že mám na starosti zabezpečenie všetkého, aby mohla akcia prebehnúť. Od zabookovania priestoru až po jeho zamknutie a odovzdanie kľúčov prenajímateľovi. Komunikujem s umelcami, priestorom, technikmi… Je toho milión, všetko, čo človek vidí, keď príde na akciu, ale aj to, čo nevidí.

kc-dunaj

Niekedy mám pocit, že kultúrnych akcií v Bratislave je tak veľa, že človek si musí zvyknúť chodiť sám do kina, lebo všetci jeho kamaráti sú niekde inde.

Si v kontakte s umelcami, ktorí do Bratislavy prídu aj zo zahraničia. Aké sú ich reakcie na mesto?

Každý rok sem chodí jedna česká kapela. Členmi kapely sú aj Peruánci. Vždy, keď sem prídu, tak idú do peruánskej reštaurácie, ktorá v Bratislave je. Bez toho, aby mi to oni povedali, tak by som o tom ani nevedela. Filip z kapely mi hovoril, že taká reštaurácia nikde nie je, v celom Česku nie je ani jedna. Boli veľmi prekvapení, že na Slovensku ju máme.

V reakciách sa najčastejšie opakujú tri veci – hluk, drzí ľudia a nedostatok miest na parkovanie. A keď je kde parkovať, tak je to strašne drahé.

Ty im na to hovoríš čo?

S tým, že parkovanie je drahé, súhlasím. A to, že je tu hluk, je samozrejmé, keďže sme v meste. Drzí ľudia sú tiež všade. Niekedy máš možno zlý deň a natrafíš na ľudí, ktorí ti nesadnú a možno keby si ich stretla ďalší deň, tak nemáš pocit, že sú drzí. Kamaráti, ktorí žijú niekde na vidieku, prídu sem a nepozdraví ich predavačka v potravinách, lebo sú už tisíci zákazníci, to napríklad považujú za drzé. Je to o uhle pohľadu.

041_MM_171013_NoveLido-prechadzka-Nika__94I6573_1600px

Ty plánuješ ostať v Bratislave? Nerozmýšľala si nad zahraničím alebo iným miestom?

Do zahraničia ma to neťahá, všetko, čo potrebujem, tu mám. Bez svojej rodiny nablízku by som neprežila. Chcem ostať v Bratislave. Slovensko som dosť pochodila a nie je žiadne iné miesto, ktoré by ma očarilo natoľko, že by som si povedala, že tam chcem žiť.

Ak mesto porovnáš s európskymi metropolami, sú tu veci, ktoré si v Bratislave ceníš a ktoré ti tu, naopak, chýbajú?

Mám ju rada ako celok. Každé mesto je niečím iné a z iných dôvodov ho mám rada. Keď som bola pred pár rokmi v Zürichu, tak som sa čudovala, že reštaurácie boli v čase obeda prázdne. Potom sme sa išli prejsť ku kanálom a potôčikom, ktoré sú po celom meste. Ľudia chodili do potravín, kúpili si v plastovom tégliku zemiakový šalát a aj manažéri v drahých oblekoch sedeli s vyzutými topánkami a nohami vo vode, sedeli na tráve a jedli šalát z plastového obalu. Možno je to aj o mentalite, že tu by sa vrcholový manažér z nejakej top firmy asi ťažko vyzul na ulici a strčil si nohy do potoka. Na druhej strane asi ani nie je kde. To mi tam veľmi imponovalo a je to jeden z dôvodov, prečo mám Zürich veľmi rada.

Práve sme minuli Starú tržnicu. S ňou sa ti spájajú nejaké zážitky?

Pamätám si ju ešte ako klasickú tržnicu. Spomínam si, keď som v nej ako malé decko bola prvý raz, keď si tam mama išla kúpiť nejaký čaj. Keď sme vošli, tak ma fascinoval obrovský priestor a to, že obchody boli aj na poschodí. Teraz som rada, že sa toho OZ ujalo, a že to funguje. Aj keď vieme, že teraz je pozastavená koncertná produkcia. Bola som tam na mnohých koncertoch a mnoho trhov či koncertov som tam aj organizovala. Ten priestor poznám a mám ho rada.

nika-stara-trzznica

nika-zaver

Zmenili sa možnosti kultúry a zábavy mladých ľudí v meste?

Puberťáci, ktorí sa chcú baviť, majú oveľa viac možností než sme mali my, keď sme boli decká. Aj čo sa týka kultúrnej ponuky, čo všetko môžu zažiť, kam môžu chodiť. Pamätám si, že ja som chodila tak do Channels a do Slovenskej národnej galérie (smiech).

Ako je na tom teda Bratislava s kultúrou celkovo? Napríklad v rámci Európy.

Keď Bratislavu porovnáme napríklad s obľúbeným Berlínom, tak je tu toho veľmi málo. V rámci Slovenska je tu toho najviac. Niekedy mám pocit, že akcií je tak veľa, že človek si musí zvyknúť chodiť sám do kina, lebo všetci jeho kamaráti sú niekde inde.

 

Tento článok je súčasťou seriálu Prechádzky Bratislavou, v ktorom sa s Bratislavčanmi a ľuďmi spojenými s mestom prechádzame po ich obľúbených miestach a popri fotení sa rozprávame o tom, aké je a aké by malo byť ich mesto. 

Príbehmi ľudí, ktorí tvoria Bratislavu, sa snažíme vyskladať určitý obraz o našom meste, pomenovať tak budúcu podobu Nového Lida a získať predstavu o tom, kam by jej riešenie malo smerovať pre vytvorenie funkčnej a príjemnej štvrte. 


O Nike Šubínovej

Celý život vyrastala v Bratislave na Dlhých Dieloch. Študovala na gymnáziu na Metodovej, neskôr marketingovú komunikáciu na Univerzite Komenského. Teraz pracuje ako produkčná Kultúrneho centra Dunaj a produkčne manažuje aj iné projekty. Bratislava je pre ňu čarovným miestom, kde má svoju rodinu, nič jej v nej nechýba a nechce ju opustiť.


Foto: ©Martin Matula