Fotografka Valentína Nídelová: Bratislava ma baví. Vždy si tu nájdem niečo pekné, to je tá optická deformácia fotografa

Rozhovorom s fotografkou Valentínou Nídelovou otvárame nový seriál Prechádzky Bratislavou. Ten nám priblíži vzťah ľudí k miestam a pomôže nám tvoriť Nové Lido tak, aby nadviazalo na hodnoty súčasnej Bratislavy, doplnilo ju a posunulo ďalej. S Valentínou sme sa prešli ulicou, ktorá ju štve, ale aj jej obľúbenou bežeckou trasou. Tvrdí, že k Bratislave si musela vzťah nájsť a tak ako jedlo, aj mesto jej viac chutí, keď z neho cíti lásku.

rozhovory-titulka-valentina-final

Fotografka vidí svet inak a všade dokáže nájsť miesto, ktoré ju zaujme. Keďže je Bratislava jej obľúbenou modelkou aj fotoateliérom, tento článok je doplnený o Valentínine autorské fotografie, ktoré v meste vznikli.

Keď sa s fotografkou prechádzame po Bratislave, nevynecháme Obchodnú ulicu. Býva v centre mesta, väčšinou sa jej nevyhne, a tak si tu zvykne kúpiť kávu v pojazdnej kaviarni a cigary v trafike.

„Tu ti môžem hneď povedať, čo ma na Bratislave štve. Je to Obchodná ulica. Prečo to tu nemôže vyzerať ako na obchodných uliciach iných miest? Prečo tu nie sú obchody, ktoré by prezentovali súčasnú umeleckú tvorbu. Prečo si tú ulicu dobrovoľne znižujeme na úroveň špinavej periférie? Ja tu síce vidím aj uletené kompozície a situácie, lenže to je ten druhý pohľad, pohľad fotografa. Ním vnímam aj kontroverziu ako krásnu,“ uvažuje nahlas.

hranolky

preco-si-taky

Popri kráčaní Obchodnou spomína vo dvore ukrytý Red Cat Cabaret, ktorý má rada kvôli skvelým ľuďom, predstaveniam a výnimočným fotkám. Majiteľov obdivuje za to, že do projektu išli, hoci je za ním veľa práce. „Som rada, že stretávam podobne zanietených ľudí, ktorí rovnako ako ja vedia, že cestu za snami sprevádzajú prekážky,“ hovorí.

Sobotný rituál v Starej Tržnici a beh pomedzi brečtan

Kým sme prešli Obchodnou ulicou, pojazdná kaviareň odišla, tak sme zašli za Starú tržnicu, kde sme si dali kávu v Dobre & Dobré. „Sem chodím na sobotný rituál. V Starej tržnici si kúpim kozí kefír, a potom prídem sem na kávu. Každú sobotu si tu vychutnávam klavírne tóny krásnej staršej dámy ako z rozprávky. Oceňujem nielen štýlovú obsluhu, ale najmä krásnu myšlienku majiteľov – ponúkať prácu aj ľudom v núdzi,”vysvetľuje.

„Tu strávim dopoludnie rozplývaním sa nad životom, ktorý je tak krásny! Som na káve, bývam v centre, robím to, čo milujem, môžem cestovať. A tieto myšlienky sprevádza nádherná úprimná hudba šarmantnej klavírnej virtuózky. Tu sa cítim ako niekdajšia Staromešťanka,“ hovorí so zatvorenými očami a úsmevom na perách.

valentina-dobre-dobre

„Tu strávim dopoludnie rozplývaním sa nad životom, ktorý je taký krásny! Som na káve, bývam v centre, robím to, čo milujem, môžem cestovať. A tieto myšlienky sprevádza nádherná úprimná hudba šarmantnej klavírnej virtuózky. Tu sa cítim ako niekdajšia Staromešťanka.”

V Bratislave žije viac ako tri roky a na to, aby ju mala rada, je pre ňu dôležité aj spoznávanie nových miest. „Vždy sa teším, keď sa mi podarí vycestovať mimo Bratislavy, či Slovenska. Rada odchádzam a vraciam sa. Slovensko mám rada, no až keď som na iných miestach uvedomujem si, aké mám šťastie, že som odtiaľto. Žijeme na skvelej úrovni, je tu všetko, nič viac nepotrebuješ. Ale cestovať treba. A usadiť sa, na to mám ešte čas,“ hovorí Valentína.

Nepoznané zákutia ju lákajú aj v rámci Bratislavy: „V meste pracujem aj žijem a všetko tu poznám. Ale potom sa prejdem na nejaké nové miesto, napríklad k ramenu Dunaja, k jazeru, v noci, a tým pádom objavujem nové impulzy. Na periférii by som ale žiť nechcela, keď už mesto, tak poriadne. Ideálne je ten betón prestriedať s prírodou. Keďže som vyrastala na dedine, prírodu potrebujem. Dobíjam sa rannými behmi cez mosty, mojimi brečtanovými hájmi,“ hovorí.

mesto-3

mesto-2

mesto-1

Vyrástla v Horných Orešanoch kúsok od Trnavy, preto mestský ruch potrebuje občas vypnúť. „Pár metrov od môjho bytu mám Medickú záhradu a krásny Ondrejský cintorín. Baví ma skúmať miesta, nachádzať rarity. Sú to napríklad lesy na Petržalskej strane Dunaja. Miesto, na ktoré sa dostanem behom piatich minút a nemám tu pocit, že som v Bratislave. Mám rada aj záhradu pod Slavínom. Chodím tam spontánne. Veziem sa v aute a zrazu strhnem volant k Slavínu, pretože práve zapadá slnko. Milujem ten výhľad na nočné svetielka.“

Dunaj je pre ňu najdôležitejší element nášho mesta. “Napriek tomu, aké má nábrežie potenciál, zostáva zabudnuté. Stačí sa pozrieť do nedávnej minulosti, krásna platforma mestského oddychu. Hipsterských projektov tu máme dosť, nábrežie by malo byť výkladnou skriňou nášho národného estetična počnúc dizajnom, končiac komunitnými aktivitami,” vysvetľuje.

S mestom to nebola láska na prvý pohľad

Prvé návštevy hlavného mesta sú pre Valentínu doteraz pamätné. „Červené víno v La Putike na stojáka, koncert GusGus v ateliéri Babylon. Pamätám si aj to, ako som sem prišla so spolužiačkami z výšky, išli sme na otvorenie výstavy Cyrila Blaža na Baštovej do galérie, ktorá bola v byte,“ smeje sa na spomienkach. „Keď sa nad tým spätne zamyslím, vždy som sa sem dostala cez umenie. Vtedy som Bratislavu vnímala ako veľmi cudziu. Chodilo sa sem akurát na nákupy do veľkého mesta,“ spomína.

valentina-dunaj

„Do lesov na Petržalskej strane Dunaja sa dostanem behom piatich minút a nemám tu pocit, že som v Bratislave, hoci mesto je len za mostom.”

Jej začiatky ako obyvateľky Bratislavy však neboli úplne ružové. „Bratislava si ma na začiatku nezískala. Nikoho som tu nepoznala, z rodiny som tu mala len príbuzných zo staršej generácie. Bývala som so spolužiačkou z gympla a pracovala som v obchodnom centre, kým som si našla inú prácu,“ loví v pamäti.

No rýchlo sa rozhodla zabojovať o prácu, ktorá by ju skutočne posúvala. V eventovej agentúre tak spoznala ľudí z jej blízkeho sveta. „Vďaka nim sa mi tu začalo páčiť a život som si začala kresliť nanovo. Teraz mám okolo seba skvelých ľudí, vďaka ktorým sa tu cítim viac doma. Šťastie si naozaj tvoríme sami aj tým, kým sa obklopujeme. Aj preto si viac vážim, kde som,“ dodáva.

trznica-2

trznica-1

Na otázku, či by si svoj život vedela predstaviť inde, odpovedá príkladmi: „Fascinujú ma iné kultúry, ktoré navštevujem a rada sa asimilujem, kým som tam. Veľmi sa mi páčilo v Čiernej hore, kde sú ľudia úplní salámisti, všetko im je jedno. Len neviem či by som tam vedela dlhodobo žiť,“ smeje sa.

Valentína hovorí, že je chameleón. Rýchlo sa vžije do kultúry mesta, v ktorom sa práve nachádza. “V Paríži som dáma, v lese lozím po stromoch a spím pod holým nebom. Najlepšie mi je tam, kde som ‘tu a teraz.’ Jednoducho som asi ten typ, že kam ma dáš, tam mi je dobre. A domov mám všade,“ dodáva.

Človeka vidí sekundu, no v hlave má celý jeho príbeh

Dni mladej fotografky sa delia na produkciu a postprodukciu, práve počas postprodukcie často pracuje v kaviarňach. Zoznam podnikov, kam Valentína chodieva, je celkom dlhý. Vždy sa teší napríklad z návštevy kaviarne Barzzuz, kde ochutnáva kávy z celého sveta a spoznáva čarovných ľudí. „Naposledy som sa tam zoznámila so staršími pánmi, slovenskými olympionikmi, ktorí vždy ukážu na mapu kávy na stene a povedia si ‚Dnes ideme do Afriky.‘ Nonšalantní páni, ktorí mi skladajú básne a ja si k nim vždy rada prisadnem. A v takýchto momentoch mám pocit, že mi tu v Bratislave nič nechýba,“ vysvetľuje.

veterani

pribeh-cloveka

„Keď sa mi nakopí veľa postprodukcie, inšpiráciu nachádzam napríklad tak, že si sadnem do Five Points. Som tam potme vo výklade za počítačom s pohárom červeného, počúvam príjemnú hudbu a pozerám sa von na ulicu,“ opisuje.

Inšpiráciu ako fotografka naberá najmä neustálym pozorovaním. „Idem po meste, natrafím na ľudí, ktorých vidím len sekundu, no zaujme ma napríklad ich výraz tváre alebo výzor. V hlave mám okamžite zinscenovaný celý ich príbeh,“ opisuje svoj prístup a dodáva, že ju inšpirujú aj jej priatelia, ale tiež obyčajná stena, autá a život, v akejkoľvek podobe.

Jedno miesto vidí vždy inak

Aj jej prvá vlastná fotografia, ktorú si dala do rámu, vznikla v Bratislave. „Bola to fotka nočnej zavretej Vanesy, kultového baru v centre mesta, na fotke s dekadentnou rozpadnutou rohožkou. To je pre mňa Bratislava. Kontrast v každom detaile. Je tu toľko krásnych miest. Mám s nimi spojené rôzne momenty. Často kráčam tými istými ulicami a vidím to isté miesto, no vždy ako nové,” hovorí.

vanesa

Inšpiruje ju teda aj mesto samotné: „Hocikedy oslovujem ľudí na ulici, lebo ich chcem odfotiť. Fotografia je psychológia. Je toho toľko, čo sa dá zachytiť. Milujem svoje monotematické filtre. Jednu a tú istú vec vidím stále inak a nekonečne ma fascinuje. Napríklad kľučka na Hlavnej pošte alebo dlaždice na Františkánskom námestí. Rada sa hrám, sústredím sa na jeden motív, jeden smer alebo jeden pocit.”

valentina-clovek-prva

ludia-v-meste-v3

Valentína si občas zloží ružové okuliare fotografa a vtedy ju veľa vecí hnevá. Napríklad to, že ľudia príliš riešia materiálno. V súvislosti s mestom ju škrie jeho vizuálna stránka: „Staré veci sa nezachraňujú, budujú sa tu nové hlúposti, ale napríklad budova Poľského inštitútu chátra. Môžu tam byť ateliéry alebo kancelárie. Ale takto sú to len prázdne priestory,“ hodnotí.

Ďalším problémom je podľa nej vizuálny smog: „Nekoncepčné a nelogicky umiestnené reklamné plochy, hrozný grafický dizajn, bez vkusu a citu. V zahraničí sú zrejme na estetiku citlivejší a starajú sa o komplexný vizuál mesta.” vysvetľuje.

vizualny-smog

valentina-pes

Ako milovníčke hudobného umenia jej chýba aj kvalitný koncertný priestor: „Slovenský rozhlas, Istropolis a Incheba. Naozaj musíme byť v špičkových hudobných projektov odkázaní len na tieto priestory? Nehovoriac o základnom probléme, zlej akustike. Pre Jazzové dni a mnohé ďalšie fenomenálne podujatia to cítim ako nedôstojné. Keď už búrame tie dokonalé zázemia našej kultúry, postavme lepšie, nie naopak,” dodáva.

Valentíne nebolo veľmi po vôli hovoriť o negatívach, hodnotiť ich, súdiť. Má pocit, že ľudia sa na veľa vecí zbytočne sťažujú, napríklad na zápchu, meškajúci autobus, rozkopanú cestu. Podľa nej sú však len dva spôsoby, ako sa s vecami vysporiadať ,  aj s tými nefungujúcimi: „Môžeš buď nadávať alebo si môžeš povedať, že teraz mám aspoň čas premýšľať alebo pozorovať, tvoriť a zapojiť sa, meniť a obdivovať.“ A preto, aj keď musí riešiť návštevu úradov či pošty, vchádza tam pozitívne naladená. „Bratislava ma baví. Vždy si tu nájdem niečo pekné, to je tá optická deformácia fotografa,“ hovorí.

Zmena sa môže udiať aj bez politikov a protestov

Je názoru, že namiesto frflania by viac pomohla verejná diskusia o meste. „Stretávajme sa, buďme spolu, pomáhajme si, vzdelávajme sa. Budujme komunitu. Nehovorím, že máme na veci tlačiť cez politiku a protesty, ale aby sme veci skôr začali robiť. Treba začať od seba, nie je to klišé, overila som si to na sebe,“ objasňuje.

valentina-komunita

„Stretávajme sa, buďme spolu, pomáhajme si, vzdelávajme sa. Budujme komunitu. Treba začať od seba a potom môžeme niečo chcieť zmeniť. To nie je iba klišé.”

Po dlhej prechádzke mestom sme sa s Valentínou museli rozlúčiť pri brečtanovom dome na Grösslingovej. „Aha, už ma tam čaká Kelly,“ ukazuje Valentína prstom na pani obďaleč.

„Bola som raz večer U Kubistu na víno a dala som sa do reči s tromi ľuďmi. Prišli sem z Austrálie na mesiac, lebo ich kamarát, ktorého spoznali na ceste okolo sveta, tu má svadbu. Kelly robí dobrovoľnú humanitárnu pracovníčku a Robert je vojnový veterán z Vietnamu. Robert padol a rozbil si hlavu, je to predsa len starší pán. Strávila som s nimi celú noc v nemocnici a s Kelly sme si vymenili čísla, lebo som ich veľmi chcela odfotiť,“ hovorí Valentína nedávny príbeh, lúči sa a mizne v tme večernej Grösslingovej.

 

Tento článok je súčasťou seriálu Prechádzky Bratislavou, v ktorom sa s Bratislavčanmi a ľuďmi spojenými s mestom prechádzame po ich obľúbených miestach a popri fotení sa rozprávame o tom, aké je a aké by malo byť ich mesto. 

Príbehmi ľudí, ktorí tvoria Bratislavu, sa snažíme vyskladať určitý obraz o našom meste, pomenovať tak budúcu podobu Nového Lida a získať predstavu o tom, kam by jej riešenie malo smerovať pre vytvorenie funkčnej a príjemnej štvrte. 


O Valentíne Nídelovej

Valentína Nídelová má 30 rokov a pochádza z Horných Orešian. Do hlavného mesta ju ťahala túžba po umení a sebarealizácii. Niečo cez tri roky žije, tvorí a sníva v centre Bratislavy. Cez rôzne životné a pracovné výzvy sa prepracovala až k vlastnému štúdiu Grus Grus, kde sa spolu s kamarátkou Barborou Dolinajovou venujú fotografii, eventom, workshopom a kreatívnym riešeniam. Valentína o sebe tvrdí, že je voyer, ktorý má oči fotografa neustále otvorené.


Foto: ©Valentína Nídelová