Na toto mesto som si zvykla, hovorí poštárka Alenka, rodáčka z Karlovky

S Alenkou sme sa stretli v mestskej časti Devín, kde sa z Dunaja stáva pokojnejšia rieka s mnohými zátokami a čarovnými zákutiami. Optimistická poštárka život oddala roznášaniu zásielok, no jej voľný čas vždy patrí nemeckému ovčiakovi Aske. Aj s ňou sme strávili príjemné zimné predpoludnie, počas ktorého nám Alenka ukázala mnohým Bratislavčanom skryté miesta patriace do CHKO Malé Karpaty.

titulka-postarka-v2

Tuto, keď je menšia voda, ide pláž až hore do Devína. Je to prírodná rezervácia so štvrtým stupňom ochrany, takže by sem ľudia ani nemali chodiť, ale chodia, vyvaľujú sa na dekách, kúpu sa, aj opekajú, ukazuje Alenka z brehu rieky.

Ľudia sa teda v Dunaji skutočne kúpu? Často počúvam, že Dunaj je na kúpanie neprístupný.

Záleží odkiaľ. Tam na druhom brehu je zlý prístup do vody, ale Rakúšania majú štrkové pláže. Lode tam nechodia, lebo je nízka voda, a tak využívajú aj veľké kamene a stavajú si hrádze.

Poznáš ešte iné miesta na Dunaji, kde sa dá relaxovať a tráviť voľný čas?

V Karlovke, keď stojím na strane lodenice a pozerám na petržalskú stranu a išla by som smerom k hraniciam, tam je piesková pláž, ďalej kamienková pláž. Je to paráda.

Myslím si, že Dunaj sa skutočne využíva. Ja som vyrastala v Karlovke a chodili sme sa kúpať. Je tu mnoho takýchto zátok a ako deckám nám nevadilo, že je voda takáto. Veď tečúca voda je omnoho čistejšia ako stojaca, neobsahuje sinice a baktérie.

Môžeme prejsť aj na druhú stranu, na rameno, lebo teraz je Dunaj vyliaty. Aj teraz je vidieť zvrchu, že je to trochu mastnejšie, lebo tu nad nami je kameňolom a keď prichádzajú lode, neviem, či si aj olej nemenia. Tak to ale to robia všetci popri Dunaji. Občas je vidieť, ako pláva olejová škvrna.

postarka-detail

Keď si spomenula svoje detské kúpanie na Dunaji, ty si sa v Bratislave aj narodila?

Áno, v Karlovke. A chodili sme na rameno. V zime sme sa chodili korčuľovať, to bývali iné zimy teda! Neraz sa nám podlomil ľad pod nohami.

Máš ešte nejaké ďalšie spomienky na Bratislavu?

Lunapark. Ako decká nás nič iné nezaujímalo. Spomínam si na Propeler, loď, ktorá spájala Petržalku so Starým mestom. Starká mi zase bývala na Hviezdoslavovom námestí, behali sme po Hviezdoslaváku cez park.

Takže si trávila ako malá čas nielen v Karlovke, ale aj v centre mesta?

Áno, na Hviezdku bolo Kino Mladosť. To ešte tuším funguje, bývajú tam večerné premietania. No a moja starká bývala vo dvore, takže keď si vyšla z kina, bola si u starkej. Keď sme k nej chodievali a bola nejaká rozprávka, tak sme si tam vždy sadli, pozreli rozprávku a potom sme šli do cukrárne oproti mliečnemu baru. Mali točenú zmrzlinu v takej nízkej hranatej oplátke. To už vám teraz asi nikde nespravia.

Kam ste ešte chodievali?

Naši s nami chodili na Kačín, na Železnú studienku a keď bolo MDD, tak vtedy firmy robili všelijaké akcie.

postarka-prechadzka

postarka-rameno

Vau, tu je nádherne!  

No ale pozri na tú zelenú vodu. Keď sa nám tu psi kúpu, bývajú normálne mastní. Parkujú tu nákladné lode a tým, že je dolu blato, tak sa to drží. Možno keby bol na spodku štrk, viac by to vodu čistilo. Ale tuto tiež radi chodievame, keď sa rozbehne 20 psov, nikomu tu nezavadziame. Teraz je vysoká voda a popadali stromy, ale inak sa dá prejsť po brehu.

Alenka, vráťme sa ešte do toho Starého mesta. Ako ho vnímaš dnes, zmenilo sa tam podľa teba veľa?

V centre som nebola niekoľko rokov. Neviem to posúdiť.

Vyhýbaš sa mu?

Nechodím tam. Na Heydukovu chodím na sono, ale už dva roky som nebola. Ale aj tak, to len vystúpim z električky a idem do cieľa. Obchodná ma tiež už nezaujíma, lebo čo je tam? Obchody.

A čo centrum zo spomienok? Spomenula si mliečny bar, cukráreň…

Fontána na Hviezdoslaváku, na Gottwalďáku… ako je to teraz, Námestie slobody? Neviem, či to tam ešte vôbec funguje…

postarka-svetlo

“Ja nezmením nič a robím si to, čo mi vyhovuje.”

Alenka, a ty si sa narodila, vyrástla a aj zostala v Karlovke?

Áno, je tu je pekne. Je pravda, že teraz je to už dom na dome. Už ani stará Karlovka nie je to, čo bývala, bolo tam viac zelene. Tam, kde vyrástli Dlhé diely, sme mali sady a na veľkom kopci sme sa v zime sánkovali.

Keď si bola malá, vtedy tam ešte nebolo nič?

Nie. Tá výstavba začala asi tak v ’85-tom, to bol ale len tento kúsok, Meličkova, a potom sa to postupne dorábalo. Tam hore sme chodievali na branné, cestou si dal človek hrozno, čerešňu, alebo čo práve rástlo, záležalo, kedy sme išli. Bol to úplne iný život.

Aha, tam hore idú srnky! A sú tu aj líšky, aj diviaky. Schádzajú z Devínskej Kobyly, napijú sa, môžu ísť na ostrov, odtiaľ prebehnú cez cestu a idú do Devína.

Zdá sa, že tu sa divoký prírodný život ešte udržal.

Áno, aj bobry sú tu. Veľakrát ich vidíme, tu majú svoju noru. Oni si svoje územie chránia, sestrinho psa už nejaký pokúsal. Pozrite na tieto ohryzené stromy. Nie nadarmo sa hovorí, že zabi bobra, zachrániš strom. Toto územie má štvrtý stupeň ochrany, s ničím tu nemôžete ani pohnúť. Ale keď príde vysoká voda a všetky tieto popadané stromy odplaví prúd, to je v poriadku.

postarka-strom

Máš ešte nejaké konkrétne obľúbené miesta, podniky, čokoľvek, kam sa rada vraciaš?

Ach, ja nechodím do podnikov, kávu si nosím vždy so sebou. Nemám žiadny obľúbený podnik, akurát keď mi kamarátky niekde pracovali, tak som za nimi vedela zájsť. Kedysi, keď sme ešte boli partia báb, chodili sme sa prechádzať k fakultám, Prírodovedecká a Matematicko-fyzikálna v Mlynskej doline, tam do tých U-čiek, ale už je tam zákaz.

Prečo je tam zákaz?

Myslím so psami. Kedysi nás tolerovali, lebo vedeli, že sme partia, neboli sme hnusní a vždy sme si po sebe upratali. Sadli sme si na trávu, psi behali a my sme kecali. Ale keď tam začalo chodiť veľa ľudí robiť bordel, dali tam tabuľu Zákaz vstupu so psom. To je teraz už väčšinou všade. Líščák…vieš, kde to je? Líščie údolie, keď ideš z Karlovky do Dúbravky, tam je Park SNP, hody, letné kino, premietačky…tam je tiež zákaz. Väčšinou teda hľadám také miesta, kde nikto nič nepovie.

Toto z kameňov je taká ochranná hrádza. A tam oproti Rakúsko. To je hneď vidieť: pokosené, upravené. Pred pár rokmi som tadiaľ išla a majú tam porobené chatky, pred každou je stolík, na ňom fľaška s tvrdým a napísané niečo v tom zmysle, že si máš sadnúť, oddýchnuť a uliať si. U nás sa toto nestane. My máme všetko ohradené s tabuľami zákaz vstupu, súkromný pozemok.

postarka-psickari

postarka-dogy

“Neriešime, že niekto býva v rodinnom dome a má kilometer krát kilometer veľký pozemok. Že niekto má 10-ročné auto a ja mám 19-tku. Nie je tu závisť. A tak je to fajn.”

Vráťme sa ešte do minulosti. Kde si chodila na základnú školu?

Pri Riviére som chodila na základnú, z tej sa stala už umelecká. Na strednú som chodila na Stredné odborné učilište spojov. Bola to super škola.

To znamená, že si sa vyučila za čo?

Spojár, to bol manipulant, čo sa týka telefónov, telefónnych ústrední. Na tej škole si sa učila pre spoje alebo pre telekomunikácie, čiže si mohla pracovať na ústredni, prijímať telegramy, podávať a dodávať informácie, alebo si mohla byť na pošte ako prijímateľ či doručovateľ. Takú ja mám super školu.

Zostala si v odbore, ktorý si študovala a hneď po škole si začala pracovať na pošte?

Áno, vtedy to fungovalo tak, že štúdiom sa človek upísal.

Vystriedala si viacero pozícií?

Po škole som robila na jednotke pošte na námestí SNP. Bola som dolu na listovej, kde sú balíky. Začal v tom období aj fax, kopírka, fotky sa dávali robiť na pošte. Neskôr ma potrebovali na triedenie, tak som začala na tri zmeny triediť poštu. Ja som veľmi chcela robiť doručovateľa, ale v tej dobe ak ste nemali známeho, tak to zostávalo len snom. Alebo ste ešte mohli čakať, kým nejaká staršia pani neodíde do dôchodku. A tak som čakala, popri tom som robila SBS, pretože som od dvanástich rokov robila so psami.

postarka-aska

Neskôr som išla na materskú dovolenku a potom som sa dostala na štvorku v Karlovke. Tam som skysla doteraz. Ale robím to, čo som vždy chcela. Keď sme boli učnice, museli sme prejsť všetkým, ale doručovanie sa mi ako jediné páčilo, človek nesedí za priehradkou celý deň.

Ako teda vyzerá práca doručovateľa?

Za tie dve hodiny, čo som ráno v robote, sedím ani nie pol hodinu. Prídem do práce na šiestu, preberiem si zásielky, vytriedim si ich štýlom “ulica-brána”, do ôsmej si porobím na pošte a potom idem na rajón. Vonku, medzi ľuďmi, som stále. Či prší alebo neprší, či slnko svieti alebo nie. Roznášanie mi trvá tak štyri až päť hodín.

Ako sa pohybuješ? Chodíš na bicykli alebo peši?

Peši a jednu zastávku električkou.

Tvoj rajón je len Karlovka?

Áno, ale aj to je dosť. Mám rodinné domy aj bytovky, Karloveské rameno, Botanickú záhradu a celý spodok popri vode.

postarka-pozovacka

“Môj rajón je vlastne aj to, kde bývam a ľudia ma tu poznajú odmalička.”

A ty píšeš listy?

Nie. Komu?

A ľudia píšu listy?

Jasné, že píšu! Nie je to tak, ako to bolo pred piatimi či šiestimi rokmi, ale pohľadnice chodia stále. Najviac samozrejme cez Veľkú noc alebo Vianoce. Ale aj normálne listy, nie sú to len faktúry a úradné listy.

Ty teda svoj rajón poznáš dokonale.

Aj ľudí v ňom. Môj rajón je vlastne aj to, kde bývam a ľudia ma tu poznajú odmalička.

Kam sa dá dostať cyklochodníkom popri Dunajskom ramene?

Cyklochodník je krátky, ide od Botanickej VII len po Vodárenské múzeum. Potom sa ide po ceste.

postarka-brectan

postarka-hradza

My sme sa však naším chodníkom cez ramená Dunaja vrátili naspäť na cvičisko. Prečo si za miesto nášho stretnutia zvolila práve cvičák?

Chodievam sem do kynologického klubu a je tu super. Sme perfektná partia, chodí sem dievča zo Zoologickej, čo kŕmi zvieratá, potom príde bývalá hovorkyňa Slovenskej národnej rady a tu sme všetci takí istí niemandi. Aha, Dobiš práve prišiel, on bol kedysi riaditeľ televízie. Pomôže, keď je treba. Prišli sme sem všetci s jedným cieľom a nezávidíme si. Neriešime, že niekto býva v rodinnom dome a má kilometer krát kilometer veľký pozemok. Že niekto má 10-ročné auto a ja mám 19-tku. Nie je tu závisť. A tak je to fajn. To sa mi páči.

Chodievaš s Askou aj na súťaže?

Jasné. Teraz sa nám podarilo na pretekoch Záhorácka zimná liga kynológov získať pohár. Máme druhé miesto zo šiestich. Aj na tých súťažiach je to úplne iné. Kým v práci sa pri stretnutí s kolegyňami rieši akurát ohováranie kolegov, tu nikto nerieši, čo máš oblečené, že si špinavá alebo aká si…

Už to nie je ako kedysi. Keď mal niekto narodky, posedeli sme si v práci. Teraz? Rýchlo do roboty, rýchlo na rajón, čo najrýchlejšie odúčtovať a domov. Ale keď sa ich opýtam, kam sa ponáhľaš, odpoveď znie: no, idem domov, najem sa, prečítam si noviny, pustím si telku a spím. Mám kolegyne, ktoré nejdú nikde. Keď prší, sú rady, že poobede nikam nemusia ísť. A ja idem s radosťou von. Zmoknem, prídem ako myš, ale mám všetko, nič mi nechýba.

Máš rada toto mesto?

Ja by som povedala, že som si na toto mesto zvykla. Máme chatu za Banskou Bystricou, v dedine Horná Lehota, tam chodím veľmi rada. To ticho! Keď ide z päť kilometrov vzdialenej Podbrezovej vlak, počujeme ho až na chatu. O polnoci sa vypne pouličné osvetlenie, absolútny relax. Fajčím vonku na ratanovom sedení, počúvam vtáčiky a pozerám do blba. Ja už potrebujem svoj pokoj a ticho.

postarka-cvicak

“Keď prší, ja idem s radosťou von. Zmoknem, prídem ako myš, ale mám všetko, nič mi nechýba.”

Môj syn robí v zime skladníka na Chopku a v lete rafting na Soči. Posiela mi fotky, ako ráno za jasu mesiaca a východu slnka jazdí z kopca na doske dolu pre tovar. Všade je bielo, riadna zima, nie ako my tu, v Bratislave. A tí ľudia, stále vidí nové tváre. Dobre, aj ja mám veľa schránok, nie každý deň má tá istá doporučený list, mám 804 miest a vždy sa to mení. Ale časom sa ti to zunuje.

Doručuješ zásielky na 804 adries?

Schránok. Mám ľudí na schránky, nie adresy. Mám napríklad 12-poschoďák a tam ich je 72. Potom mám 4-poschodový panelák, kde ich je 16. Keď sa mi toto všetko zráta – paneláky, rodinné domy, firmy, vyjde mi 804 schránok.

Od zajtra sa mi mení rajón, pretože si myslia, že sme nevyťažení. Zrušili nám aj chalana, ktorý nám vozil tašky, aby sme nemuseli vláčiť toľké kilá. Budem mať auto, zostane mi kúsok môjho rajóna a väčšina cudzieho.

Keby si chytila zlatú rybku, aké by si mala želania týkajúce sa priamo či nepriamo Bratislavy? Čo by si chcela zmeniť?

Ak by sa dalo, rozšírila by som bratislavské cesty a cyklochodníky. Teraz už až tak nejazdím, ale kedysi sme každý deň po práci chodili na bicykel. S malým som šla do Devína len raz, lebo keď chodia veľké plné tatrovky s prívesmi do kameňolomu, je to tam veľmi nebezpečné pre cyklistov.

Aj dnes ráno, dostať sa na cvičák, to je umenie. Bývam blízko, je to 6 kilometrov, ale úsek Molecova a Karloveská mi trval skoro 15 minút. Ale čo zrušíme, čo zbúrame?

postarka-aska-pozor

postarka-zaver-profil

To mi ty povedz…

No nedá sa! To vidíš, aj keď ideš smerom do mesta, napríklad taký Most SNP. Kde ho rozšíriš? Voľakedy stačili tie dva pruhy do Karlovky, do Dúbravky, ale nebolo toľko áut, sídlisk.

A čo by som ešte zmenila? Ľudí človek nezmení… Ihrísk máme dosť, myslím si. Samozrejme ako pre koho. Tým, že ja nikam nechodím, len do práce a na cvičák, mne to vyhovuje. V lete prídem z práce, najem sa a sme tu do siedmej večer. Pocvičíme, vybeháme, okúpeme sa, vykotíme sa k vode, opekáme si. Ja už k životu nepotrebujem viac. Netreba mi ísť na pivo či ožrať sa.

Musím odpovedať, keď neviem? Ja nezmením nič a robím si to, čo mi vyhovuje.

Tento článok je súčasťou seriálu Prechádzky Bratislavou, v ktorom sa s Bratislavčanmi a ľuďmi spojenými s mestom prechádzame po ich obľúbených miestach a popri fotení sa rozprávame o tom, aké je a aké by malo byť ich mesto. 

Príbehmi ľudí, ktorí tvoria Bratislavu, sa snažíme vyskladať určitý obraz o našom meste, pomenovať tak budúcu podobu Nového Lida a získať predstavu o tom, kam by jej riešenie malo smerovať pre vytvorenie funkčnej a príjemnej štvrte. 


O Alenke Borovskej

Alenka Borovská sa narodila, vyrástla a prežila celý život v Karlovej Vsi, kde od skončenia spojárskej školy pracuje ako poštová doručovateľka. Svoju štvrť pozná nielen ako rajón, v ktorom roznáša listy, ale aj ako miesto zžité s ramenami Dunaja, ku ktorým sa aj so svojím psíkom Askou rada vracia, a kde má zmapované mnohé zabudnuté zákutia bratislavského prírodného bohatstva.


Foto: ©Dominika Behúlová