Paralympionička Miška: Nemám nijaké miesto, kde by som sa nedostala

Optimistická dvadsiatnička Miška je pozitívnym príkladom toho, že byť na vozíčku nemusí byť vždy tragédia. Začínala so súťažným plávaním, dnes reprezentuje Slovensko v športe boccia, v ktorom je treťou najúspešnejšou ženou na svete a najlepšou v Európe. Nielen o tom, ako sa dá napriek prekážkam pohybovať mestom s úsmevom nám porozprávala na prechádzke okolo petržalského Draždiaku. Na stretnutie prišla spolu s mamou a mladším bratom.

miska-balcova-titulka

Často sa nám môže zdať, že hendikepovaní ľudia sú neschopní niečo spraviť nielen pre seba, ale aj pre spoločnosť. Miška je dôkazom, že to tak vôbec nemusí byť. Popri športovej reprezentácii Slovenska stíha ešte aj študovať, ba čo viac, robiť všetko v živote v dobrej nálade.

Miška, prečo sme sa stretli práve tu, na Draždiaku?

Vždy, keď mám chvíľu času a nie som na sústredení, súťaži alebo tréningu, tak chodím sem. Je tu voda, príroda a mám tu takú “dovolenku”, aj keď len kilometer od domu. Tu to mám najradšej, je tu iný svet.

Spomenula si tréningy, venuješ sa mnohým ešte neznámemu športu. Ako si sa k športu menom boccia dostala?

Bocciu hrám už deväť rokov. Ešte predtým som závodne plávala, ale párkrát som mala zlomenú nohu, tak som mala v plávaní väčšie pauzy. K boccii som sa dostala úplnou náhodou, skúšala som ju len na telesnej výchove a zrovna vtedy tam bol môj dnešný tréner Martin Gabko, ktorý si ma všimol a “vtiahol” ma do jej tajov. Chvíľu som paralelne plávala aj hrala bocciu, ale prišiel okamih, kedy som si musela vybrať. Zvíťazila boccia a od roku 2014 ma tréner zaradil aj do reprezentácie, začala som chodiť na medzinárodné súťaže a dva roky na to sme na paralympiáde v Riu vyhrali v kategórií párov zlatú medailu.

Čo je vlastne boccia a čo okrem drahého štartovného potrebuješ na vykonávanie tohto športu?

Boccia je paralympijský šport určený pre ľudí s najťažšími formami zdravotného postihnutia, ktorí sú odkázaní na mechanický alebo elektrický vozík. Pravidlá sú podobné francúzskej hre pétanque, no sú upravené tak, aby ju mohli hrať práve ľudia s telesným postihnutím.

miska-prva

miska-pohlad-labute

Na bocciu si každý športovec nosí vlastné lopty. Jedna sada, v ktorej je 13 loptičiek, môže stáť aj do 750 EUR, aj keď samozrejme nie všetky sú také drahé. Okrem nich potrebujem aj náhradné lopty, ak by sa niečo stalo alebo by neprešli testovaním pred súťažou. Musíme mať vyhovujúci vozík, asistenta a veľa peňazí na cestovanie.

Popri tom všetkom ešte aj študuješ?

Áno, som v treťom ročníku na Ekonomickej univerzite. Preto som aj v predlžujúcom ročníku, vždy to musím skĺbiť… Na Ekonomickej univerzite nie je možnosť individuálneho študijného plánu, a keďže by som mala viac absencií, než je povolené, riešila som to radšej ročníkom navyše.

Si odkázaná na vozík od narodenia alebo hendikep nastal až počas života?

Od narodenia. Mám vrodenú artrogripózu, čo je vlastne postihnutie všetkých kĺbov v tele. Znamená to nedovyvinutie alebo obmedzenie pohybu kĺbov, takže ja trošku na kratšiu vzdialenosť prejdem, ale na dlhšie trasy či na šport využívam vozík.

Pýtam sa preto, lebo ma zaujíma, či dokážeš porovnať rozdiel medzi voľným pohybom mestom s hendikepom a bez neho.

Ťažko povedať. Narodila som sa v Poprade, tam som vyslovene chodila z domu do školy a naspäť, plaváreň sme mali v škole. Keď som mala dvanásť, na tri roky sme sa presťahovali do Kráľovej pri Senci a keď sme sa v mojich pätnástich presunuli do Bratislavy, vždy sme mali k dispozícii auto, takže som veľmi nemusela využívať MHD-čku.

To znamená, že si nikdy nešla autobusom?

Ale áno, skúšala som, či je to vôbec možné. Zistila som, že na niektorých miestach to naozaj možné nie je. Ja to ale veľmi neriešim, kam sa chcem dostať, tam sa dostanem a vyberám si miesta podľa toho, kam sa dostať viem a môžem. Tadiaľ chodím.

miska-vyhlad

Vieš konkretizovať tie problematické miesta?

Podľa mňa je pre vozičkára celkovo najhoršie Staré Mesto. Tam sú mačacie hlavy, ktoré vozičkárom spôsobujú pri jazde neskutočné otrasy. Nehovorím, že je to nemožné, ale je to nepríjemné. Kolieska vozíka sa všade zabárajú, nie je to jednoduché ani pre asistenta, ktorý ma tam má tlačiť. Nechodím tam preto vôbec. Jedine pešo, ale to som bola maximálne dvakrát. Dokonca sme v Starom Meste bývali, ale do centra na pešiu zónu som nechodievala.

A čo miesta a budovy, ktoré navštevovať musíš? Myslím napríklad nemocnice, autobusové a železničné stanice, pošty či úrady… Sú bezbariérové?

Vlakom som z Bratislavy ešte nešla, to neviem posúdiť. Ale keď som išla autobusom, zatiaľ sa mi nestalo, že by boli šoféri neochotní pomôcť, vždy mi dali dole rampu. Ja som osobne problém nemala, ale od ostatných vozičkárov počúvam, že na nástupištiach naozaj je problematické nastúpiť s vozíkom do autobusu či električky. Teraz v lete som bola skúšať nový Starý most, išla som bezbariérovou električkou a bolo to super. Myslím si, že tá električka je výborná, mám z nej pozitívny zážitok.

A nemocnice? Patrím pod Petržalku, takže chodím na Antolskú, ale tam nie je problém ani s parkovaním, ani vnútri v nemocnici. Pre mňa je vždy veľmi dôležité, či sa dá dobre zaparkovať. Mala som strašne veľa zlomenín, takže jedno obdobie som bola ako doma aj na Kramároch a tie sú tiež relatívne v poriadku. Absolútne bezbariérové sú obchodné centrá, ale tie v poslednej dobe moc nemusím. Radšej prídem sem na Draždiak ako do nákupného centra.

Vo všeobecnosti môžem povedať, že kde sú schody, tam je problém. Ja dokážem pár schodov prejsť, pokiaľ mám pri sebe asistenta, ale niektorí vozičkári sa naozaj z toho vozíka nepostavia. Je lepšie, keď tie schody nie sú ako sú.

Spomínala si parkovanie, to znamená, že dokážeš šoférovať?

Áno, šoférujem sama.

miska-cesta

“Do historickej budovy SND som musela ísť cez služobný vchod.”

Ty si veľmi samostatná!

Snažím sa byť čo najviac. Nie je to úplne stopercentné, ale už nepotrebujem odvoz všade, viem sa dohodnúť, že človek mi na miesto stretnutia už len príde pomôcť.

Bývala si už na viacerých miestach v Bratislave. Kde sa ti bývalo najlepšie?

Najskôr sme bývali kúsok od Račianskeho mýta, aj tam som chodievala rada. Prechádzka okolo veľkej fontány je veľmi pekná a nebolo to ďaleko od nášho bytu. V spomínanom Starom Meste som nechodievala nikam. Neskôr sme boli v Záhorskej Bystrici, kde je malé pekné námestíčko. Nemala som tam síce svoje miesta, ale celkovo je tam pekne.

Potom sme prišli sem do Petržalky a objavili sme Draždiak. Aj kúsok od našej bytovky sú staré domy, kde sú na prízemí obchodíky, domáce potreby, kaviarne, pošta, obchod. Tam rada v lete chodím do cukrárne. Dostanem sa tam sama na vozíku, nie je to bariérové a príde mi to tam veľmi rodinné.

Boli pre teba byty, v ktorých ste doteraz bývali, ľahko prístupné?

Prvý vôbec nie. Bol to ten typický starý panelák bez výťahu, takže som šliapala každý deň po schodoch. Dlho sme sa tam nezdržali a keď som si zlomila nohu, museli sme hľadať iné bývanie. Pri Figare na Račianskej bol výťah, takže to bolo bez problémov a v Záhorskej Bystrici to bolo úplne bezbariérové. Dokonca tam bola podzemná garáž, čo je pre vozičkárov výborné, pretože ak v zime nemám človeka, ktorý by mi odhrnul auto od snehu, tak jednoducho nevyrazím. Tu v Petržalke nemáme síce podzemnú garáž, ale všetko je bezbariérové. V jednej bytovke sme viacerí postihnutí a aj keď sa pokazí výťah, sú ochotní rýchlo prísť a opraviť ho.

Čo rada robíš okrem boccie a školy?

Mám dvoch bratov, jeden má 10 a druhý dva roky. Keď mám trochu voľného času, snažím sa byť čo najviac s nimi. Mňa však boccia neuveriteľne baví, teraz som ju dokonca začala jeden deň v týždni aj trénovať. Vypomáham trénerovi, mám na starosti 10 ľudí a som šťastná, že môžem odovzdávať svoje skúsenosti. Niekedy mám samozrejme rada, keď nemusím robiť vôbec nič a mám úplne voľný deň. (smiech)

miska-drazdiak

miska-detail-labut

Chodím veľmi rada aj na výlety, s našimi chodievame po súťažiach aj s bratom, pretože sa venuje lukostreľbe. Kam nám napadne, tam ideme, či už niekam do prístupnej prírody, do aquaparku alebo na historické pamiatky. Všade, kde je možné sa dostať.

Rada chodím aj do kina, niekoľkokrát som bola aj v divadle. SND pri Eurovea je tiež bariérové a treba ísť cez šatne. Keď sme boli pozvaní na udeľovanie cien Slovenka roka, kde som bola nominovaná v kategórii šport, do historickej budovy SND som musela zas ísť cez nejaký služobný vchod s tým, že do zákulisia na pódium viedli ďalšie tri schody.

Sú pre teba v rámci mesta dostupné napríklad parky a verejné zóny?

Mnohé z týchto miest sú vyložené štrkom, a to je tiež terén, ktorý je pre vozičkára veľmi ťažko zdolateľný. Závisí samozrejme aj od typu štrku, ale väčšinou potrebujem pri prechádzaní po ňom človeka, ktorý by mi pomohol. Napríklad v Medickej som ešte nebola.

Čo je pre teba v meste prekážkou, ktorú si človek bez hendikepu bežne ani neuvedomí?

Nezdolateľné schody a neprítomnosť výťahu či plošiny, nedostatok a nekvalita miest na parkovanie pre vozičkárov alebo ich obsadzovanie ľuďmi, ktorí to nepotrebujú a mačacie hlavy. Problém robia aj vysoké obrubníky a prechody pre chodcov, kde sa nedá plynule zliezť na cestu. S tým sa stretávame takmer denne.

Kde je situácia s parkovaním najhoršia?

Pred Auparkom stojí na miestach pre vozičkárov samý džíp, Porsche, Mercedes a do nich nastupuje zdravý ujo. Často tú kartičku ZŤP aj majú, ale vybavenú niekde od babky. Oni si neuvedomujú, že vozičkári do auta nenastúpia, keď nemajú dvere otvorené dokorán a naozaj potrebujú okolo seba miesto. Pozitívnym príkladom je OC Danubia, kde policajti naozaj pokutujú tých, ktorí parkujú na miestach vyhradených pre vozičkárov.

miska-detail

“Musím byť optimista. Zbláznila by som sa, keby som nebola.”

Bolo dôvodom tvojho presťahovania sa do Bratislavy aj to, že je bezbariérovejšia?

Sťahovali sme sa kvôli práci môjho ocina. Neviem povedať, či by sme boli nútení sa sťahovať, ale určite je v Bratislave viac možností pre šport aj pre štúdium ako v Poprade. Neviem, či je v Poprade vôbec vysoká škola, ktorá by bola navyše bezbariérová. I keď aj na Ekonomickej stále potrebujem človeka, sama sa tam neviem pohybovať. Na schodoch sú síce plošiny, ale sama si ju dole nedám a už keď som aj na nej, niekto mi ju musí zapnúť z úplne iného miesta. Nedokážem ju ovládať sama, pretože riadenie nie je priamo na nej. Ak teda nie je nablízku vrátnik, vždy mi musí niekto pomáhať.

Vieš aj počet vozičkárov, ktorí navštevujú Ekonomickú univerzitu? Koľkí z vás zvládate tieto prekážky?

Minulý rok sme boli asi len dvaja, je nás dosť málo. Ja sa ale na takéto veci nesťažujem, ja som naozaj rada, že mám možnosti také, aké mám a týchto pár vecí mi vôbec nevadí.

Ty si večný optimista…

Musím byť. Zbláznila by som sa, keby som nebola.

Vždy si to brala tak s ľahkosťou?

Vôbec nie. Až časom som sa to naučila. Boli časy, kedy som všetko dokázala brať negatívne. Až v posledných rokoch som taká, že mi to neprekáža.

Pomáha ti k tomu aj šport?

Šport, ale aj ľudia, ktorých mám teraz v živote aj v športe. Kamaráti, celá rodina a ľudia, ktorí mi pomáhajú.

miska-mama-dieta

V Bratislave si už 10 rokov, tých kamarátov máš teda takmer všetkých tu. Cítiš sa už ako Bratislavčanka?

Stále sa srdcom vraciam k Popradu, mám tam rodinu. Tatry sú pre mňa stále symbolom domova. Asi to tak všetci máme v sebe, že sa radi vraciame na miesta, kde sme sa narodili. Ale jasné, v Bratislave sa cítim výborne, som tu ako doma a do Popradu by som sa už asi nevrátila bývať. Tu sú možnosti úplne iné a podmienky na život lepšie ako v menšom meste.

Ako ľudia v meste vnímajú vozičkára? Je verejnosť ochotná pomôcť?

Myslím, že to je individuálne. Viac sa žiaľ stretávam s negatívnym postojom. Bohužiaľ, teraz keď cestujem veľa po svete a vidím, ako sa správajú v iných krajinách k postihnutým ľuďom, tak to normálne až neviem predýchať. Tam to vyslovene ani neriešia. Či je to tínedžer alebo starší človek, telesne postihnutí sú pre nich súčasť života. Tak sa k nám aj správajú, keď sme na turnaji v zahraničí.

A potom sa vrátime sem a tie pohľady stále cítiť, myslím si, že to ešte chvíľu potrvá, kým sa staneme v povedomí iných súčasťou spoločnosti. V dnešnej dobe je na Slovensku vozičkárov a telesne postihnutých veľmi veľa a je dobré, že sa nehanbia. Ja som s tým mala veľký problém, keď som bola mladšia. Vadilo mi, že sa na mňa niekto pozerá alebo sa smeje z toho, ako chodím. Na psychike mi to nepridávalo, ale už som sa s tým naučila žiť a vyslovene to neriešim.

Neoplatí sa trápiť tým, že sa na vás niekto pozerá. Teraz, keď sa niekto pozerá, tak sa usmejem a čakám na reakciu. Robím si z toho srandu. (smiech) Je to o mne. Ja som zmenila svoj postoj a musím sa priznať, že aj ľudia sú preto ku mne iní.

Cestuješ veľmi veľa, vieš teda porovnať rôzne miesta. Kde je to podľa teba pre vozičkára najlepšie?

Najviac bezbariérový bol asi Dubaj. Tam nebol problém v metre, v hoteloch, na obrubníkoch. Do Portugalska chodíme priamo k oceánu a je to asi moje najobľúbenejšie mesto. Je tam krásne a ľudia sú úplne skvelí. Ale boli sme aj v Amerike, kde sme sa tiež vedeli relatívne dobre pohybovať. Spomínam si na jeden turnaj v Anglicku, kde sme bývali na vysokoškolskom internáte, ktorý nebol bezbariérový, ani kúpeľňa, ale dalo sa to vydržať.

miska-labute

“Neoplatí sa trápiť tým, že sa na vás niekto pozerá. Teraz, keď sa niekto pozerá, tak sa usmejem a čakám na reakciu.”

Vedela by si uviesť konkrétne príklady v Bratislave, ktoré pre vozičkárov fungujú a mohli by podľa nich vyzerať aj iné miesta či situácie?

Prechody pre chodcov. My sme mali šťastie, že keď sme sa presťahovali do Petržalky, prerobili nám prechod na bezbariérový. Prísť k prechodu, kde je schod, tam nie je šanca, aby to vozičkár zvládol.

Zastávky MHD by mali byť tiež bezbariérové, aby umožnili nástup nielen do autobusu či električky, ale aj na samotnú zastávku. Nám toho naozaj veľa netreba. Ak sa nedostaneme do nejakej budovy, do ktorej vedú len schody, vieme to prežiť, pokiaľ to nie je napríklad nemocnica. Viem však o poštách, ktoré vôbec nie sú bezbariérové. Do tej našej vedie malý schodík, ale ten vie vyjsť aj môj elektrický vozík.

Vnímaš to pozitívne, keď sa niekam dostaneš a vidíš dispozičné riešenia budov? Vychádzajú vám v ústrety?

Na toalety sa väčšinou zabúda. Aj keď je WC pre vozičkára, dvere sú len 60-tky. Ja však cez také dvere s týmto vozíkom neprejdem. Rovnako na bytoch sú vždy 60-tky dvere. Jediné miesto, kde sú väčšinou dvere už širšie, sú nákupné centrá. Celkovo je ale aj samotné otváranie dverí pre vozičkárov problém. Najhoršie sú tie samozatváracie s branom, ktoré vozičkár neotvorí.

Rovnako býva problém na hoteloch, v ktorých vozičkár bez pomoci nevojde do svojej izby, nielen kvôli šírke dverí. Aj samotné dvere sú veľmi ťažké a otvárací systém na karty býva vysoko, takže tam z vozíka nedočiahneme. Našlo by sa strašne veľa takýchto maličkostí, ktoré mi ale ani nenapadnú, pretože v podstate to ani neriešim.

Pohybuješ sa mestom niekedy aj sama, bez asistentov?

Závisí to od toho, kam idem. Ak idem sama, tento vozík si do auta nenaložím. Buď pôjde niekto so mnou alebo niekoho poprosím o pomoc. Ak idem len na poštu alebo vybaviť také základné veci v okolí, tak to zvládnem aj sama.

miska-brat

miska-zaver

Existuje v Bratislave miesto, kde sa vozičkár naozaj nedostane ani s pomocou asistenta?

Ak je dobrý asistent, tak vytiahne človeka hocikam. Ja som mala šťastie, pretože som vďaka rodine videla naozaj veľa. Mamina, ocino či ujovia ma dostali všade. Dokonca aj na Bratislavský hrad sa dá dostať bezbariérovo. Nemám nijaké miesto, kde by som sa nedostala napriek tomu, že som veľmi chcela. Mám veľmi rada Bratislavu, som tu šťastná a mám pozitívny vzťah k mestu.

Keby si tu na Draždiaku chytila zlatú rybku, ktorá by ti splnila 3 želania týkajúce sa Bratislavy, čo by to bolo?

V prvom rade by bolo super zlepšiť bezbariérový prístup. A želala by som si, aby boli ľudia ľudskejší, pretože si myslím, že my vozičkári sme úplne normálni, a že si skôr vieme spraviť sami zo seba srandu. Väčšina z nás neberie svoj postih vôbec za postih či problém.

Tento článok je súčasťou seriálu Prechádzky Bratislavou, v ktorom sa s Bratislavčanmi a ľuďmi spojenými s mestom prechádzame po ich obľúbených miestach a popri fotení sa rozprávame o tom, aké je a aké by malo byť ich mesto. 

Príbehmi ľudí, ktorí tvoria Bratislavu, sa snažíme vyskladať určitý obraz o našom meste, pomenovať tak budúcu podobu Nového Lida a získať predstavu o tom, kam by jej riešenie malo smerovať pre vytvorenie funkčnej a príjemnej štvrte. 


O Miške Balcovej

22-ročná paralympionička Miška Balcová je v športe boccia treťou najlepšou na svete a najlepšou v Európe. Aj vďaka reprezentácii Slovenska veľa cestuje, no vždy sa rada vráti do Bratislavy, kde momentálne s rodinou žije. Aj vďaka tomu, že videla kus sveta, má veľmi dobrý prehľad o prekážkach, ktoré ľudia bez vozíka často nemusia vôbec vidieť.


Foto: ©Dominika Behúlová