Príbehy bratislavských fontán I: Prečo sa fontána na Hlavnom námestí nevolá Rolandova a čo na nej ľudí pohoršovalo

Najstaršie fontány v Bratislave neboli len dekoráciou, ale aj nepostrádateľným zdrojom vody pre jej obyvateľov. Možno aj pre ich dôležitosť pre život mesta sa k nim viaže množstvo príbehov a legiend. Tie najpozoruhodnejšie z nich vám predstavíme v krátkom seriáli o bratislavských fontánach.

fontana-prva-titulka

Je ťažké predstaviť si mesto bez fontán. Fontána verejný priestor zosobňuje a robí ho atraktívnejším, často je jeho stredobodom a miestom, kde sa ľudia stretávajú. Okrem toho zvykne mať aj ekologickú funkciu – recykluje vodu, v čase horúčav zvlhčuje vzduch, pohlcuje prachové častice a utišuje okolitý hluk.

Okrem týchto hmatateľných pozitív slúžili fontány so svojimi zdobenými súsošiami v minulosti často aj ako symbol. Zachytávali mestské povesti, pripomínali významné udalosti a odzrkadľovali ducha mesta v čase. Niektoré z týchto príbehov prečkávali v mysliach ľudí aj niekoľko storočí, kým sa našiel šikovný kamenár, ktorý ich vytesal do kameňa.

Nad umiestnením niekoľkých fontán a umeleckých diel budeme uvažovať aj pri návrhoch priestorov Nového Lida, kde by mali skrášľovať napríklad námestie či vstup do centrálneho parku. Pre tím ľudí, ktorí sa na ich stvárnení budú podieľať, je to neľahká úloha – treba totiž nájsť ten správny príbeh a citlivo ho zasadiť do správneho kontextu tak, aby si získal priazeň obyvateľstva a nadobudol nadčasovú kvalitu.

Aby sme lepšie pochopili, ako fontány vplývajú na genius loci verejných priestorov, pozreli sme sa na dobové mýty, ktoré stáli za vznikom tých najkrajších bratislavských fontán. Začnime azda tou najznámejšou v meste.

Maximiliánova (Rolandova) fontána

Hlavné námestie

Ôsmy september roku 1563 bol pre Bratislavu významným dátumom. Po prvýkrát sa v meste konala korunovácia uhorského kráľa, Maximiliána II. Na počesť tejto významnej udalosti boli usporiadané hry, ktoré vrcholili 12. septembra.

Kráľ Maximilián II. dal preto vybudovať viaceré nádrže, z ktorých jedna sa stala zároveň fontánou so zdobeným stĺpom zavŕšeným sochou samotného panovníka. V podstavci sú vytesané nápisy oslavujúce jeho majestát. Renesančný skvost vznikol v roku 1572 a zhotovil ho kamenár Andreas Lutrringer.

Podľa ľudovej povesti však na vrchu najstaršej fontány v meste nestojí Maximilián II., ale rytier Roland: veľký hrdina, ktorý ako svätec putoval po mnohých krajinách, vybavený ťažkým mečom durandalom a zázračným rohom – olifantom. Pod jeho mečom padali celé vojská, no ak zatrúbil na roh, nepriatelia končili o čosi mierumilovnejšie – upadali do spánku. Dobový Rohypnol si vraj obľúbili aj bratislavské mamičky. Ich deťom sa za zvukov, ktoré vyludzoval neobvyklý nástroj, príjemne zaspávalo.

Jedného dňa bájny rytier ukončil svoje turné po európskych krajinách a vrátil sa k nebeským archanjelom. Ustarostené mamičky preto požiadali kráľa, aby na jeho počesť nechal zhotoviť fontánu. Rolandove melódie tak deťom od tých čias pripomínala aspoň žblnkotajúca voda a opäť sladko zaspávali.

Uršulínska_06_4
Odstránené torzo s cikajúcimi chlapcami nájdete na Uršulínskej ulici č.6. Foto: Lure

Rolandova či Maximiliánova fontána sa spája ešte s jednou zaujímavosťou. Brusel má svoju slávnu sochu cikajúceho chlapca, no Bratislava má cikajúcich chlapcov rovno štyroch. Akurát o nich príliš veľa ľudí nevie. Niekedy zdobili časť stĺpa fontány, no pohoršovali ľudí, a tak ich v 18. storočí nahradili cudnejšie vyzerajúcimi barokovými detičkami, tzv. puttami, nesúcimi ryby.

Stále si ich však môžete pozrieť. Odstránené torzo umeleckého diela sa stalo súčasťou inej fontány, ktorú nájdete v dvore domu na Uršulínskej ulici číslo 6.

Žena s krčahom

Františkánske námestie

V roku 1590 postihol Bratislavu ďalší ničivý požiar, pri ktorom zhorel takmer celý stred mesta, dokopy asi 320 domov. Požiar sa stal impulzom na vybudovanie studne na Františkánskom námestí.

Dnes na mieste starej studne nájdete fontánu so sochou ženy v antickom odeve s helmou na hlave. V rukách drží krčiažtek, akoby stále chcela zahasiť okolité požiare. Niekedy táto mladá dáma býva označovaná aj ako nymfa Františka. Podľa gréckej a rímskej mytológie boli nymfy krásne, ale smrteľné bohyne, ktoré sídlili na rôznych prírodných miestach, napríklad v lesoch, horách či pri prameňoch a žriedlach.

Socha Františky pochádza ale až z roku 1804. Dovtedy Františkánsku studňu zdobila plastika leva držiaceho erb mesta. Neskôr zas už zrejme nikto nepotreboval jej hasičské služby a tak bola presťahovaná na nádvorie Starej radnice. Františka si však našla cestu späť a v roku 1998 ju opäť premiestnili na jej domovskú adresu.

Nabudúce sa dočítate niečo viac o Ganymedovej fontáne, ktorá skrášľuje námestie pred historickou budovou Slovenského národného divadla, o tom, prečo ju zdobí orol s chlapčekom na krídlach a aká bratislavská povesť sa viaže k jej vzniku.

 

Zdroj: PLICKA, Vladimír. Hlas bratislavských studní a fontán. Bratislava: Pokrok, 1946.