Taxikár Jaroslav: Dnes už k Bratislave necítim nič

Rodák z Bratislavy Jaroslav má 60 rokov a za sebou pestrú osobnú históriu. Študoval geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Osud ho zavial na kriminálku, kde pracoval 18 rokov, až ho politické dianie koncom deväťdesiatych rokov prinútilo zmeniť povolanie. Už 20 rokov si ho ľudia volajú, keď potrebujú zviezť hlavným mestom Slovenska.

taxikat-titulka-v3

S Jaroslavom sme sa v rámci seriálu Prechádzky Bratislavou paradoxne po Bratislave neprechádzali. Vyzdvihol nás na taxikárom veľmi známom mieste na Hurbanovom námestí. Pri jazde centrom mesta sme sa rozprávali o tom, aká bola Bratislava kedysi a čo sa podľa neho zmenilo, až sme docestovali na Kolibu, kde sa vraj cíti najlepšie.

Prečo sme zastali práve tu, na prázdnom parkovisku?

Tu som sa narodil. Na Kamzíku, respektíve U Kocha. Teraz tu ten dom už nie je, ale ja vám ho ukážem. Zhodou okolností tu tie fotky mám. Tu je oco, mamka a ja. Nebolo tu vtedy veľa domov, len tento, neďaleko od nás bol zrub, kde bývali zábavy a tuto kúsok bol skokanský mostík, na ktorom boli plastové vlasy a dojazďovalo sa na trávnik.

Prečo tu ten váš dom stál?

Bol tu z dôvodu výstavby prvej vysielacej veže na Kamzíku v 50 rokoch. Otec bol zamestnaný v spoločnosti, ktorá to stavala, tak mu poskytli bývanie v zrube. Inak to bola administratívna budova. Boli sme tu do mojich štyroch rokov.

taxikar-dom

taxikar-fotka

Aké ste mali detstvo?

Veľmi prísne. Z Kamzíka sme sa presťahovali na Riazanskú a v 69-tom sme konečne dostali plnohodnotný byt na Trnávke. Tam som strávil adolescentné obdobie, študoval strednú a vysokú školu a po dokončení prírodovedeckej fakulty som išiel k policajtom.

Ako ste sa z prírodovedeckej fakulty dostali na kriminálku?

Oženil som sa, no ako geológ by som veľa vody nenamútil. Policajt bolo atraktívne povolanie – poskytovalo isté sociálne zabezpečenie. V mladosti som fungoval v štýle hippies, mal som dlhé vlasiská, boli sme veľmi underground, hrávali sme rock a psychadelic hudbu. Bol som pacifista. Zrazu som však dostal zbraň, musel som sa úplne prepnúť, ostrihať a mať disciplínu. Rýchlo som si to osvojil, ambícia bola ísť na kriminálku, kam som sa celkom rýchlo dostal. Robil som na násilnej trestnej činnosti a končil som ako šéf oddelenia.

Aké sú vaše spomienky na toto mesto kedysi?

Bratislava bola kedysi krásnym, pokojným provinčným mestečkom. Samozrejme, že vývoj nezastavím a výstavba expanduje. Prichádzajú sem noví ľudia, obyčajne prídu študovať a už tu zostanú. Napriek tomu, že som proti tej často až akejsi nekontrolovateľnej výstavbe, chápem, že pre týchto ľudí treba byty a ďalšie potrebné budovy. Centrum mesta sa zahusťuje, aj okolie Bratislavy sa rozrastá smerom na vidiek, mizne ornica. Mne to je v podstate jedno, ja budem mať čo jesť, ale čo generácie po mne?

Myslím si, že aj moji predkovia boli proti tej Bratislave, ktorá bola za mojich mladých čias. Vtedy sa expandovalo do Petržalky, sídliska, ktoré nemalo ani hlavy ani päty. Ja sám som tam býval na viacerých miestach a bol som vtedy rád, že mám kde ubytovať rodinu. Aj toto som od polície dostal, ak sa rozprávame o tom, prečo som išiel k policajtom. Niektorí radi hovoria, že šli k policajtom zo zištných dôvodov…

taxikar-spomienky

“Bratislava by potrebovala zbombardovať a postaviť novú.”

Ste zásadne proti výstavbe v meste?

Nie, ale keď už sa stavia, nech sa to robí racionálne. Keď postavím dom, postavím aj ďalšie zariadenia ako školy, škôlky a cesty. Tie sú v dezolátnom stave – je síce vidieť nejaké pokroky, najmä minulý rok sa veľa ciest opravilo, ale… Teraz budem taký extrémistický – Bratislava by potrebovala zbombardovať a postaviť novú.

Máte ešte iné spomienky na vaše detstvo?

Spomínam si, ako sme sa hrávali na vojny a indiánov, mali sme krásne detstvo. A potom prišiel rok 1968, prišli vojská a zrazu sme mali vojnu naživo. Už sme sa nehrali, mali sme to v priamom prenose a mne sa to dokonca páčilo. Keď sa všetky tanky a vojsko stiahli, mne to chýbalo a bolo mi to ľúto. To bolo možno také predznačenie, že by som sa mal pohybovať v zamestnaní, kde sú zbrane.

Bola podľa Vás Bratislava otvorenejšia, alebo dokonca pripomínala život na dedine?

Nebola to dedina, učili sme sa, že má 300 000 obyvateľov. Životného priestoru bolo však viac, ľahšie sa dýchalo. Život nebol unáhlený. Inde to stále funguje – dcéra žije 14 rokov v zahraničí, v Írsku, Španielsku, v Dubaji a momentálne zakotvila v Austrálii. Keď sem príde, hovorieva: “Oci, vy ste tu všetci takí strnulí.” Necíti sa tu dobre a pritom žije v konglomeráciách s oveľa väčším počtom ľudí. My sme všetci akýsi vypätí. Ja som napríklad teraz tu s vami a nezarábam. Človek by ale nemal takto myslieť, potrebujem pre seba aj nejakú nadstavbu, potrebujem ísť na dovolenku, relaxovať.

Je ešte niečo, čo vám tu v Bratislave chýba?

Staré krčmy! A vinárne. Na Radlinského, kde je dnes tuším Dell, bola vináreň U partizána. Po maturite sme tam išli a domov som došiel bosý. Až po rokoch som prišiel na to, prečo som prišiel bosý. Na stôl sa dala stolička a ja som tam hral na gitare. Vyzul som sa a už som sa viac neobul. Ako gymnazisti sme chodili aj do krčmy U Oravca, ktorá dodnes v Ružinove stojí. Ale my sme zažili ešte starú pani majiteľku, ktorá tam bývala.

taxikar-kolaz

Keďže ste dlhé roky pracovali na kriminálke, dokážete porovnať mieru kriminality v hlavnom meste naprieč obdobiami. Menila sa?

Ja som 20 rokov v civile, takže môžem porovnávať to, čo bolo pred tými 30-timi a 40-timi rokmi. Robil som šéfa násilnej, tak som mal pod palcom aj štatistiky. Po roku 1989 sa 5-násobne zvýšil počet lúpeží a enormne vzrástla kriminalita. Paradoxne v období prevratu bola kriminalita nízka, zrejme bola nejaká eufória už aj u týchto delikventov, ale v 90-tych rokoch a hlavne po Havlovej amnestii sa do mesta dostalo kopec vrahov. Napríklad taký Jožo Slovák, ktorý bol vrah, sa dostal von a hneď zavraždil niekoľko žien.

Prečo ste sa rozhodli zmeniť povolanie, odísť z kriminálky a robiť taxikára? Išli ste do predčasného dôchodku?

Nie, mal som 40 rokov, čo je ten najproduktívnejší vek na kriminálke s vidinou kariérneho rastu. Ale v tej dobe sa stali isté politické záležitosti, ktoré sa dnes opäť obnovili. Keď vám poviem, že s Robom Remiášom sme sedeli v kancelárii, ja sám som ho zaúčal, tak vám nemusím ďalej vysvetľovať. Odovzdal som preukaz a v tom čase mi kamarát ponúkol ísť robiť taxikára.
Bolo mi to hlúpe, ale čo už. Odvtedy to robím a od prvej chvíle ma to nebaví. Stretávam sa síce s ľuďmi, ale ľudia sú aj takí aj takí… Niekedy vám ide pena z huby a inokedy je to fajn.

Prečo ste teda neskúsili niečo iné?

V taxíku mám absolútnu nezávislosť, nikto mi nič neprikazuje. Aj tu sa však s odstupom času zhoršujú podmienky, hlavne z hľadiska štátu a magistrátu. Teraz sú náklady už také, že ani neviete, či sa to oplatí alebo nie. Ale boli obdobia, keď som zarobil a peniaze si užil. Vďaka tomu som na lyžiach zdolal Rakúsko, Taliansko, Francúzsko a som veľmi šťastný, že som to zažil. To ma napĺňa spomienkami a keď mi je blbo, spomeniem si na to.

Život a skúsenosti vás naučia, že treba byť trochu pokorný. Že netreba urážať, aj keď len myšlienkou, že ty si taký a taký, si tlstý, chudý, škaredý. Ono si vás to neskôr nájde. Sú veci, za ktoré nemôžeme, sú veci, za ktoré môžeme, ale treba to brať tak, ako to je a nesúdiť.

taxikar-volant

Myslíte si, že toto Bratislavčanom či Slovákom celkovo chýba? Pokora?

Áno, celému ľudstvu to chýba. Zase sa ukáže môj extrémny názor, ale ľudia zase potrebujú skúsiť trpkosť vojny. Ľudstvo potrebuje dostať facku. A hlavne developeri.

Čo tým myslíte?

Viete, keď si niekto niečo vybuduje a vybojuje svojou hlavou, umom či rukami a vydrie si to, je to fantastické, na obdiv. Dokáže to, aj si zarobí, ale preto, že je lepší. Potom sú tu developeri a iní podnikatelia, ktorí si zákernosťami, podvodmi a korupciou budujú niečo pre seba. Tak tí sú mi odporní.

Čo si myslíte, že ľuďom v Bratislave okrem pokory chýba?

Možno akýsi lokalpatriotizmus. Ale ten je možno ťažké si vybudovať, pretože je tu príliv mimobratislavských. Originál Bratislavčanov ubúda. Možno nová generácia, ktorá sa tu narodí, bude považovať Bratislavu za svoje mesto a bude sa k nej aj patrične správať.

Ja som sa napríklad vždy ako decko a adolescent hanbil, že som Bratislavčan. Strašne rád som chodil na Liptov, do Tatier, ale aj na východ či na stredné Slovensko a vždy mi bolo trápne povedať, že som z Bratislavy. Bál som sa, že vyzerám ako nejaký snob, že som niečo viac. Ale neskôr vo vyššom veku som bol rád, že som tu a mal som Bratislavu rád. Dnes už to nie je moje mesto. Dnes k Bratislave necítim nič. Dokonca sa pýtam ľudí, čo je v pešej zóne, pretože som pripútaný tu ku kormidlu v taxíku. Cítim sa ako Cháron.

taxikar-primacialny

“Originál Bratislavčanov ubúda. Možno nová generácia, ktorá sa tu narodí, bude považovať Bratislavu za svoje mesto a bude sa k nej aj patrične správať.”

Čo vám robí radosť?

Teraz som zaskočený. Asi také osobné maličkosti. Keď vyhrám v lote 8 eur, poteší ma, že som neprehral. Keď splatím pôžičku tak, ako minulý mesiac, keď sa mi podarilo splatiť dve. Samozrejme, že deti mi robia radosť, trojnásobnú. Keď sú úspešní a vidím, že sa o seba vedia postarať. A tiež mi robí radosť sobota a nedeľa, keď nie je v Bratislave veľa ľudí a dobre sa jazdí.

Vy asi nie ste veľký fanúšik “cépečkárov”.

Ja by som aj bol, ale keď vám napríklad nejaký nebratislavský zákazník radí najlepšiu možnú trasu a nedá si povedať? Ale to sa stáva len občas. Na vysokej sme boli tiež z celého Slovenska. Hrávali sme na gitaru a okrem Beatles a Simona a Garfunkela sme spievali ľudovky. Dokonca som sa naučil východniarske pesničky, čo už dnešní vysokoškoláci nerobia.

Boli sme geológovia, dva-tri mesiace z roka sme trávili vonku, prešli sme celé Slovensko. Diplomovku som robil v Západných Tatrách, takže som mal a mám k Slovensku ako ku krajine vzťah. Ako ku štátu nie. Pozrite sa na to svinstvo okolo seba (ukazuje na odpadky na Kolibe). Pokiaľ niekto nebude lokálpatriot, bude vytvárať takýto bordel.

taxikar-neporiadok

Ale na niečo je tento bratislavský mišung predsa len dobrý. Mieša sa tu krv a tým pádom sú tu pekní ľudia. Kedysi tu boli Nemci, Slováci, Maďari, Židia. Dnes je tu celé Slovensko. A aj tá bratislavská reč, dialekt, sa postupne mení.

Keď už ste spomenuli jazdenie po meste, bratislavské cesty poznáte za tie roky jazdenia už naspamäť. Ako hodnotíte infraštruktúru hlavného mesta?

Zle, zle, veľmi zle. V 68-mom sa stavalo Štrbské pleso kvôli Majstrovstvám sveta v zimných disciplínach. Mal sa kvôli tomu stavať Alweg –  rýchlocesta na japonský štýl. Našli sa vtedy peniaze, no nie je ani Alweg ani peniaze. Ďalšia etapa je rýchlodráha v nejakom 90-tom roku, v Petržalke mala byť jedna konečná, na Karadžičovej ako stojí VÚB mala byť druhá. Už stáli piliere, stálo to peniaze a zrazu nič, piliere sa zbúrali a nič sa nedialo.

Hovoria, že metro sa neoplatí, lebo nemáme milión obyvateľov. Ale keď sem všetci prídu, tak je tu okolo 700-800 tisíc ľudí. Keď sa u nás začne uvažovať, že by sa niečo malo začať stavať, trvá to aj 20 rokov. Aj metro by sa teda toľko stavalo, takže za 20 rokov už tu môže byť aj milión ľudí.

Povedzme si ale konkrétne príklady, dobré aj zlé, prekážky, na ktoré denne narážate počas jazdy.

Obchvaty sú strašne zle riešené. Pozrite sa na tie cesty, je to tam samý kamión. Tie by mohli ísť všetky mimo mesta. Nehovorím, že všetko je zlé, minulý rok sa celkom dosť poopravovali cesty. Napríklad ja bývam hore nad Račou. Keď idem odtiaľ smerom do mesta, je mi úplne zle, keď vidím, ako miznú vinohrady a developeri tam stavajú baráky.

taxikar-jazda

“Sú veci, za ktoré nemôžeme, sú veci, za ktoré môžeme, ale treba to brať tak, ako to je a nesúdiť.”

Mení sa však aj charakter prírody a ja neviem, do akej miery to bude únosné. Vinič má až 70 metrov do hĺbky zapustené korene, takže dokáže vypiť vodu. Vinič mizne, rúbu sa stromy a zostáva kus betónu, po ktorom steká voda. Keď prší, Račianska je kompletne zatopená. Druhá vec je, že expanduje výstavba, stavajú sa domy, ale cestu nikdy nerozšíria. Stavia sa smerom na Jur, Pezinok a Šúr, ale odtiaľ to ráno ide všetko naspäť do mesta a večer zase opačne, doprava sa zahusťuje. Ja len dúfam, že to ešte 5 rokov, kým budem robiť, vydrží a po mne už bude potopa. Práve tí, ktorí stavajú (a ich špičky sa už vozia vrtuľníkmi), tí sa už budú voziť asi vzduchom, ich to trápiť nebude.

Hovorili sme o detstve, spomienkach, infraštruktúre aj ľuďoch, čo však kultúra? Využívate možnosti hlavného mesta? Sú pre vás postačujúce?

Pred pár rokmi som bol v novej budove Slovenského národného divadla na Mozartovej Čarovnej flaute a povedal som, že už tam neprídem. Nie je tam cítiť toho ducha, ktorého som zažíval v starej budove. Vtedy, keď som išiel do divadla, bola to udalosť, ženy boli v róbach a vedeli sa správať. Keď som navštívil tento nový a hrozný stánok, ktorý stavali 20 rokov a nemá s kultúrou asi nič, mal som z toho veľmi zlý zážitok. Povedal som si, že nikdy viac. Radšej idem na niečo odľahčené, napríklad Radošincov, ktorí majú veľmi dobrý humor.

Dvakrát tu bol aj Leonard Cohen a ja blbec som nebol. Teraz je Cohen mŕtvy a ja som ho nezažil. Tie možnosti tu sú, len ich treba využívať. Je v tom značný pokrok v porovnaní s minulosťou.

taxikar-sklo

Vy sám žijete celý život v Bratislave, no vybudovali ste si vysoko nad Račou vlastný svet. Cítite sa viac mestským či prírodným, dedinským človekom?

Tým, že s ľuďmi robím 40 rokov a je nás tu stále viac a viac, potreboval som od nich vypadnúť. S dcérou sa nám podarilo nájsť tento domček a vedel som, že to je pre mňa. Bývam tam sám s dvoma psami a keď napadne veľa snehu, odreže nás to od sveta. Je to môj duševný azyl. Teraz, keď sa spolu rozprávame tu na Kolibe, je mi tu dobre. Cítim sa inak ako keď sme boli dole v meste, možno preto som sem išiel.

Často sa ma pýtajú, či sa tam hore nebojím bývať. Ale koho? Veď ľudia sú dole. Ja tam mám divé svine, srnky, jelene, pozorujem vtáky… A potom sa tam ľudia chodia špacírovať a robia tam bordel, ktorý ja následne zbieram do vreca.

Vždy ste boli taký introvertný?

Nie, mal som rád spoločnosť, nie som úplný introvert. Keby som sa mal zadefinovať, povedal by som, že som aj to, aj to. Alebo ani – ani. Podľa toho kedy. Stretávam sa s ľuďmi a rád, chodia aj ku mne. Tu som extrovert, ale na druhej strane sa teším, keď prídem domov. Keď vidím Raču, nie to nové, čo teraz Kmotrík stavia, ale tú starú, to námestíčko, vydýchnem si, že fajn, som doma. A je tam božské ticho.

Robí mi radosť aj príroda. A čím je menej prírody v Bratislave, tým tej radosti bude menej. Zelená farba, drevo a skaly, to mi dáva energiu. Keď som v Tatrách, normálne cítim, ako ju naberám.

taxikar-zaver

 

Položím vám zákernú otázku, na ktorú musí odpovedať každý – ak by ste chytili zlatú rybku, aké tri želania o Bratislave by ste chceli splniť?

Zaskočili ste ma, pretože nevidím východiská, ktoré by Bratislavu dali hneď teraz do poriadku. Ale skúsim:

1. Postaviť ju do takej podoby, kde bude jej konečné štádium. Aby bolo všetko postavené a už sa nestavalo. Aby boli všetky cesty urobené a infraštruktúra fungovala.

2. Ľudia aby boli k sebe milší. Napríklad keď som išiel po Dubline s dcérou, pýtal som sa jej: Silvia, a oni ma poznajú? Nie oco, to tu tak chodí. Tak si želám, aby ľudia boli aj u nás pokornejší, prívetivejší, nenasraní, nenamosúrení a hlavne nie arogantní. Arogancia, to je už asi najvyšší stupeň zla. Aby sme si pomáhali. Nie ako keď ja čakám na krajnici, pretože mi z taxíka vystupuje starenka s barlami a ten za mnou trúbi a trúbi.

3. Keď som mal na mysli ľudí, tak som mal na mysli aj tých, ktorí riadia mesto. Ja napríklad platím obrovské dane a všade píšu, že to ide na cesty a na rozvoj kultúry, ale nevidím to. Želám si, aby teda tí vo vedení robili pre ľudí. Aby oni boli tí lokálpatrioti: som Bratislavčan, cítim sa ako Bratislavčan a budem robiť pre Bratislavu.

Tento článok je súčasťou seriálu Prechádzky Bratislavou, v ktorom sa s Bratislavčanmi a ľuďmi spojenými s mestom prechádzame po ich obľúbených miestach a popri fotení sa rozprávame o tom, aké je a aké by malo byť ich mesto. 

Príbehmi ľudí, ktorí tvoria Bratislavu, sa snažíme vyskladať určitý obraz o našom meste, pomenovať tak budúcu podobu Nového Lida a získať predstavu o tom, kam by jej riešenie malo smerovať pre vytvorenie funkčnej a príjemnej štvrte. 


O Jaroslavovi Lapošovi

Jaroslav Lapoš je rodák z Bratislavy. Od detstva, ktoré trávil s kamarátmi v underground kluboch hrávaním na gitaru sa cez štúdium geológie dostal až k polícii, kde končil ako šéf oddelenia kriminálky. Dnes je už takmer 20 rokov, ako sám hovorí, pripútaný ku kormidlu a tak vďaka taxikárčeniu pozná každý výmoľ či nebezpečnú zákrutu na cestách hlavného mesta.


Foto: ©Dominika Behúlová