Turistická sprievodkyňa Kristína Mišíková: Tam, kde bývam, kde si zavesím klobúk, by mal byť môj domov

Pani Kristína Mišíková je stará Bratislavčanka. Nestretli sme sa v kaviarni ani v reštaurácii, lebo zastáva názor, že najlepšiu kávu či jedlo si pripraví vlastnoručne. Našu druhú Prechádzku Bratislavou sme začali o deviatej ráno pred budovou Slovenskej filharmónie, kde už debatovala so svojimi kamarátmi a kolegami sprievodcami.

sprievodkyna-titulka

Po rozhovore s fotografkou Valentínou sme dostali príležitosť spoznať Bratislavu očami pani Kristíny, ktorá ju pozná skutočne dôkladne: sama v nej vyrastala a už roky ňou sprevádza zahraničných turistov. Za sychravého jesenného rána sme sa s ňou prešli centrom mesta, spomínali na Bratislavu, aká bola kedysi a diskutovali o tom, aká je dnes.

Pani Kristína, môžete sa najskôr predstaviť?

Som rodená Bratislavčanka, vyše 40 rokov som pracovala ako špeciálny liečebný pedagóg, teraz som na dôchodku, využívam svoje jazykové znalosti a robím sprievodcu po Bratislave v nemčine. Je to môj materinský jazyk. Každý Bratislavčan môjho veku ovláda nemčinu aj maďarčinu, vyrastali sme s nimi.

Ako dlho robíte sprievodkyňu?

V podstate od 90. rokov. Ešte popri zamestnaní som poobede alebo cez víkendy robila sprievodcu.

sprievodkyna-divadlo

Takže to nebolo len z nudy?

Nie, bolo to o láske k Bratislave. Keď som so svojimi deťmi absolvovala prehliadky Bratislavy, videla som, že niektorí sprievodcovia nie vždy zodpovedajú mojim predstavám. Tak som si povedala, že to urobím inak a lepšie.

Prečo sme sa stretli práve tu, na Hviezdoslavovom námestí?

Pretože patrí medzi najkrajšie námestia Bratislavy. Nedá sa to porovnať s Euroveou a s Námestím Milana Rastislava Štefánika. Toto je rozprávka môjho detstva.

Zmenilo sa tu niečo od vášho detstva?

Iste, k lepšiemu a ku krajšiemu. Promenáda vtedy nebola s vydláždeným veľkým kvetom s plechovým poklopom, nebol tu vianočný stromček a znak Bratislavy. Suvenírové búdky považujem tiež za veľmi citlivo umiestnené, nerušia vzhľad Hviezdoslavovho námestia. Je to v lete nesmierne príjemné prostredie. Sú tu kaviarničky, kvalitné reštaurácie. Ak chcete cudzinca pozvať na kvalitný steak, tak rozhodne tu, kde dostane kvalitný brazílsky alebo argentínsky steak, ktorý je dobre urobený.

Námestie je prehľadné, nikto si ho nemôže pomýliť, lebo je tu divadlo, filharmónia aj Carlton. Je to jedno z mojich najobľúbenejších bratislavských miest. Okrem iného aj preto, lebo sa tu s mojimi vnúčatami na odrážadlách a kolobežkách môžeme preháňať, môžem si tu tiež s mojimi starými nohami sadnúť a zavolať na ne. Je skvelé aj na všedný deň, sú tu výborné zmrzlinárne a cukrárne, kde dostanete kvalitné a čerstvé zákusky.

sprievodkyna-hviezdoslavovo-1

hviezdoslavovo-2

Je tu niečo, na čo si spomínate z rozprávky vášho detstva a zrazu to tu chýba?

Je mi veľmi ľúto za mliečnym barom, ktorý tu bol namiesto McDonaldu (na Hviezdku). Za veľmi výhodné ceny a v dobrej kvalite sa tu premlelo veľké množstvo ľudí. Samozrejme, patrí to ku globalizácii, že má McDonald najlepšie miesta v meste. Vedľa je zase čínska reštaurácia, ktorá s Bratislavou nemá nič spoločné, no sú to lukratívne miesta, ktoré títo ľudia dokážu zaplatiť. To sú chrasty na Bratislave.

Ste aktívny Bratislavčan v tom zmysle, že veci, ktoré vám vadia, riešite a bojujete proti nim?

Ja som už teraz občan Nového Mesta, nie Starého, ale predtým som tu 40 rokov bývala. V Novom Meste tieto problémy aktívne riešim. Najviac ma tam trápi, že na Mýtnej sa otvoril domec pre bezdomovcov a bezdomovci sa presídlili do parku na Račianskom mýte. Zvykli si tam sedieť a popíjať a mamičky s deťmi majú teraz problémy. Chápem, že bezdomovectvo je pre každé mesto veľmi veľký problém. Sú medzi nimi aj veľmi milí ľudia, ale aj agresívni.

Bolo by pre vás riešením tieto stanice dávať na okraje miest?

Mohli by byť aj v mestách, ale myslím, že by mali tým bezdomovcom dať hranice, kde sa majú zdržiavať. Aby neležali na lavičkách pred turistami, ktorí si potom vytvoria takýto obraz o Bratislave. Každé mesto to rieši, treba im dať pomocnú ruku. Ale zdá sa mi, že tá pomocná ruka nemá taký efekt, ako by mať mala.

Zmenili sa turisti, alebo ich vnímanie Bratislavy, oproti tomu, keď ste ako sprievodkyňa začínali?

Iste. Veľmi sa zmenili. Po revolúcii k nám chodili ľudia, ktorí Bratislavu nepoznali a mali dojem, že je to len ďalšia výhodná východná destinácia. Dnes už chodia zámerne. Ak je turista na lodi a vezme si po Bratislave dve hodiny sprievodcovania, zistí, že nie sme žiadna dedina, ale malé krásne mesto, čo je im veľmi sympatické. Nemajú radi ruch veľkomiest, ale zákutia, uličky, pikošky. Napríklad Čumil sa im veľmi páči, aj keď my ho už považujeme za gýč. Potom je tu ešte Schöne Náci, ktorý je historický a ešte aj ja som ho poznala.

cumil

“Po revolúcii k nám chodili ľudia, ktorí Bratislavu nepoznali a mali dojem, že je to len ďalšia výhodná východná destinácia. Dnes už chodia zámerne.”

Dnes sa sem vracajú ľudia, ktorí tu boli pred 20-timi rokmi a my im vieme ponúknuť program nielen na dve hodiny, ale aj na 2-3 dni. Väčšinou sú tu turisti, ktorí len na pár hodín, ktorí vystúpia z výletnej lode. Lenže my potrebujeme turistov, ktorí tu v podstate nechajú čas a peniaze. Napríklad Japonci, ktorí priletia do Viedne a spravia si do Bratislavy párhodinový výlet. Nakoniec ich však zlákajú agentúry aj na to, aby tu strávili dlhší čas. Vieme im ukázať čarovné zámky v Malých Karpatoch, hrad Devín, či vziať ich na ochutnávky vína v Elesku, v Pezinku alebo v Modre.

Aké bolo vaše detstvo v starej Bratislave?

Veľmi pekné. Chodila som na Jilemnického ulicu do školy, čo je blízko Bratislavského hradu, ktorý bol vtedy ruina. Vyrastala som najmä s chalanmi, lebo som vždy bola skôr to dievča v zašmudlaných šatách, čo sa nepáčilo mojej mamičke. Skúmali sme spolu ruiny hradu a to tajomno, ktoré tam bolo, vo mne zanechalo stopy. Dnes, keď po hrade chodím, si vždy spomeniem, aké to bolo úžasné, keď tam bol amfiteáter a chodili sme na zakázané filmy. Tvárili sme sa, že sme dospelé, keď sme sa natreli rúžom.

Palisády, kde som vyrastala, bola štvrť, kde ste sa mohli pohybovať po ceste, lebo tu prešlo auto len raz za dve hodiny. Dnes mám veľký problém, keď vyjdem zo synovho bytu, aby mi vnúčatá nezrazilo auto. Nie je to, čo to bývalo, ale napriek tomu je to stále príťažlivé – evanjelický kostol na Panenskej, Šulekova, cesta na Slavín… To sú všetko moje spomienky. Vedeli sme, do ktorých ulíc môžeme ísť a kam nie. Že Zuckermandel nie je ideálne miesto pre deti, ale napriek tomu tam bol úžasný zmrzlinár, Chazim Razim, ktorý robil veľmi dobrú zmrzlinu a chodili sme tam počas dňa.

Prečo nebol Zuckermandel bezpečný pre deti?

Bolo to obdobie po vojne, kedy sa tam nasťahovala taká slabšia sociálna vrstva. Kradlo sa tam, bývali tam Rómovia, ktorí tam dostali byty za svoje staré.

IMG_3283

 

Čo sa podľa vás od vášho detstva v Bratislave zmenilo? Ako ju vnímate?

Vnímam ju ako veľmi pekne zrekonštruovanú. Napríklad v Starom Meste je okrem pár budov všetko pekne zrekonštruované. Vnímam ju aj ako veľmi príjemné mesto na bývanie. Máloktoré mesto má v sebe taký mohutný hrad. Niektorí si myslia, že je predimenzovaný. Ja si to nemyslím, napriek tomu, že Žigmund Luxemburský nám s takým veľkým hradom spôsobil veľa problémov. Keď skončíme rekonštrukciu, môžeme začať odznovu… Kúsok od Bratislavy máme blízko Malé Karpaty. Trolejbusom ste hneď na Kolibe, cyklista tu môže chodiť po horách s bicyklom, môže prejsť popri Morave kilometre, môže sa odviesť kompou. Okrem toho, že tu máme Dunaj, ponúka mesto množstvo príležitostí na športovanie, na prechádzky pre starších ľudí, program pre mladé rodiny, ktoré sa môžu v zime neďaleko sánkovať.

Myslíte si, že je ten Dunaj dostatočne prístupný ľuďom?

Myslím, že áno. Nielen vodákom, ktorí majú v Karlovej Vsi svoj klub, ale aj všetkým obyvateľom. Sú tam aj výletné lode. Rodičia s deťmi alebo dôchodcovia si môžu spraviť výlet na Devín, do Hainburgu, Budapešte, do Viedne.

Čo vám tu v meste chýba?

Chýba mi Židovňa, Židovská ulica. Bohužiaľ, po vojne sa do Bratislavy dostali ľudia, ktorí rozhodovali o tom, čo zostane stáť a čo nie. Postavili nešťastne Nový most v centre historického mesta. Jedna tretina historických budov padla za obeť. Románske, gotické a renesančné domy, ktoré sa nedajú nahradiť.

Dobré je, že sa oživili hradby. Myslím si, že pán Mačuha z Okrášľovacieho spolku má veľmi dobré predstavy, ktoré sú pre miestnych aj pre turistov nesmierne atraktívne. Konajú sa tam rytierske turnaje, burzy, je to prepojené s mestom.

hlavne-namestie-2 hlavne-namestie

“Nikdy sme nemali potrebu ukazovať prstom, že toto je Žid, toto evanjelik, toto Maďar. Vždy to bolo o tom, že sme susedia, priatelia.”

Čo mi ale chýba, bez toho, že by som patrila k tej komunite, je synagóga pri Dóme sv. Martina. Máloktoré mesto bolo tak tolerantné voči náboženstvám ako Bratislava. V ktorom meste môžete vidieť pri najväčšom rímsko-katolíckom Dóme aj židovskú synagógu? To bola tolerancia Bratislavy, ktorá bývala trojjazyčná a vždy tu ľudia spolunažívali v mieri. Žili tu nielen rôzne národnosti, ale aj konfesie. Nerobili sa tu rozdiely medzi katolíkom a evanjelikom. Nikdy sme nemali potrebu ukazovať prstom, že toto je Žid, toto evanjelik, toto Maďar. Vždy to bolo o tom, že sme susedia, priatelia.

Myslíte si, že sa to tu trochu láme? Spoločnosť sa mení, mladí ľudia majú iné priority, aj slovo tolerancia nabralo iný význam.

Susedské vzťahy môjho detstva boli iné, medziľudské vzťahy boli bližšie. Napríklad prvý televízor v našej bytovke, kde žilo osem rodín, mala rodina, ktorá na tom bola sociálne najlepšie a bolo absolútne samozrejmé, že sme večer zobrali stoličku a išli sa k nim na tú malú obrazovku pozerať. Dnes mnohokrát ani neviete, kto vedľa vás býva. A keď aj viete, je tam akási zábrana, až sa bojíme niečo povedať. Vzťahy ochladli. Aj v mojom detstve síce boli síce deti, ktoré sa s nami nehrali alebo také, s ktorými sme sa nehrali my, ale nebolo to tak, ako to je dnes.

Myslíte si, že sa tieto vzťahy odzrkadlili aj na meste?

Nie, mesto sa práveže otvorilo a nielen Bratislavčanom, ale aj turistom. Každá aktivita je z mojej strany veľmi vítaná. Treba však robiť kompromis – byť hrdý na svoje mesto, ale predovšetkým robiť kultúrny program tým, ktorí tu žijú. Koľko Bratislavčanov nevie detaily z našej histórie, na ktoré môžeme byť hrdí? Koľko Bratislavčanov vie, že sa Bratislavský mier podpísal v Primaciálnom paláci? Že Bavorsko sa tri mesiace potom znovu stalo kráľovstvom? Vieme, koľko uhorských panovníkov bolo korunovaných v Dóme sv. Martina a podobne?

To sú veci, ktoré Slováci nevedia a pritom by mali, mali by to povedať aj svojim deťom. Ale speje to k lepšiemu. Keď idete na koniec školského roka a vidíte, ako sa pani učiteľky s deťmi rozprávajú, ony budujú ten vzťah k vlasti. To nie je len láska k môjmu bytu, domu, dedine, mestečku, ale k celému Slovensku. Aby sa niekto nehanbil vonku povedať, že pochádza zo Slovenska. Ja si myslím, že by na to mal byť hrdý.

maria-terezia

Čo ma tiež mrzí je to, že Bratislavčania, ktorí pochádzajú z iných častí Slovenska, nenabrali tú hrdosť na to, že žijú v Bratislave. Neprehlásili sa sem, neplatia tu dane, netrávia tu sviatky. Tam, kde bývam, kde si zavesím klobúk, by mal byť môj domov. A keď je to môj domov, mala by som naň byť hrdá. Aj keď je to len prestupná hranica.

Lenže títo ľudia tu často žijú kvôli práci a do svojho rodného kraja veľakrát cestujú za rodinou.

To je úplne v poriadku, len nemám rada také tie reči ako “zas sa vraciame do tej špinavej, šedej Bratislavy”. Keď to počujem, nerozumiem, prečo tu vôbec žijú. Každý odkiaľsi pochádzame a to, že som sa narodila v Bratislave, je len náhoda. Moji predkovia tu žijú 600 rokov. Predkovia ostatných ľudí môžu žiť 600 rokov hocikde inde, v Prešove, Sabinove, Kremnici. Ale tá hrdosť na miesto, kde mám domov, by tam mala byť. Napriek tomu, že ten Sabinov je preň rozprávka jeho detstva.

Často ale počúvam od bratislavských rodákov, najmä tých mladších, že sa tešia, keď “CP-čkári” na sviatky odídu domov, mesto sa vyprázdni a ostanú v ňom len tí, ktorí sem patria…

Ja si nemyslím, že sem patria iba Bratislavčania. Bratislava patrí celému Slovensku, ale to sa bohužiaľ neodráža ani na financiách, ktoré mesto dostáva. Infraštruktúra na Slovensku by mala byť dobrá aj ďalej než len po Nitru, pokojne aj po Štiavnicu alebo až po krásne drevené kostolíky na východnom Slovensku. To by sme mali všetko otvoriť ľuďom. Mali by sme prestať chcieť zbohatnúť z jedného dňa na druhý, neošklbať turistu, ale ukázať, že úsmev nič nestojí. Toto je najväčšie negatívum slovenského turizmu a gastronómie, nevieme sa usmievať, pritom úsmev nás nič nestojí. Pociťujem to na celom Slovensku.

Keď robíte vaše prehliadky, kadiaľ vedie vaša trasa?

Väčšinou sa vezieme hore na hrad vláčikmi, odkiaľ im ukážeme dominanty – Nový most, Petržalku, pohľad na Staré Mesto, pohľad na Karpaty. Odvezieme sa naspäť k Michalskej bráne, prejdeme s nimi popod ňu, po Michalskej ulici, po Ventúrskej, na Hlavné námestie, Primaciálne námestie.

michalska

Keby ste tú túru mali robiť nie za spoločnosť, ktorú reprezentujete, ale za seba, kadiaľ by ste turistov povodili?

V podstate tou istou cestou, len by som spravila aj prehliadku Dómu. Iste by som sa prešla pešo aj cez Nový most, hore na UFO do kaviarne, nech máme pekný pohľad na Karpaty, veterné elektrárne v Burgenlande. Aby videli, že Bratislava bola vždy mesto hraničné. Samozrejme, aj Koliba je úžasná, keď tu máte človeka z Nemecka, ktorý je naučený na vyhliadkové veže, vyjdete s ním na Kamzík a ukážete mu tú obyčajnú drevenú, ktorú sme tento rok otvorili, je to skvelý zážitok. Zároveň zistí, že rozdiel medzi jeho a našou mentalitou je nepatrný.

Kam chodíte so svojimi vnúčatami?

Je to rôzne. Mám vnúčatá 30-ročné aj 8-ročné. S tými najstaršími sa vidím už len na rodinných slávnostiach a v záhrade na grilovačkách, ale s tými malými chodím napríklad do Bibiany. Napriek tomu, že chlapci nemajú zmysel pre balet, tak im aj toho Luskáčika ukážem. A dievčatá sú z neho nadšené. Navštevujeme spolu múzeá – Pálffyho palác, kde si môžu prejsť cez Krénov chodník medzi knihami, ale aj gobelíny v Primaciálnom paláci, nech vedia, že máme úžasný poklad, ktorým sa nemôžu pochváliť nikde inde. Že máme najkrajší klasicistický palác na svete, Primaciálny palác. Aj keď ich to niekedy otravuje, najmä tých malých. Vždy som chcela, aby chápali súvislosti a zachádzala som do detailov, ktoré nepotrebovali vedieť.

Čo v Bratislave robíte rada, keď nie ste v práci?

Vzhľadom na to, že mi kvôli veku ubúda síl, ma moja domácnosť plne zamestnáva. Veľmi rada som pracovala v záhrade, teraz už, bohužiaľ, nemôžem, no aj tak v nej rada trávim čas. Cez pracovné dni v sezóne, teda od marca do novembra, som plne vyťažená sprievodcovaním, vtedy nemám čas na nič. Potom mimo sezóny dobieham to, čo počas nej nestíham. Nikdy sa nenudím.

dazsnik

Predpokladám, že po Bratislave cestujete MHD. Aj dnes ste prišli električkou. Ste s infraštruktúrou spokojná?

Veľmi. Samozrejme, niekedy sa stane, že je spoj prepojený. Ale keď som ovdovela, predala som auto a neviem si to vynachváliť. Vtedy, pred tými 14 rokmi, ešte nebol taký problém s parkovaním, ale vždy som musela zaparkovať ďaleko od domu, a potom nosiť tašky s nákupom, prípadne som zabudla, kde som zaparkovala. Dnes si naplánujem cestu tak, že môžem ako lastovička skákať z jedného spoja do druhého. A už roky ako dôchodca cestujem zadarmo. Iste mi vadí trebárs ten bezdomovec, ktorý nie je umytý, ale aj to patrí k životu. Nikdy nevieme, čo by sme robili v jeho situácii. Pokiaľ človek nie je v topánkach toho druhého, nemal by ho súdiť. Tým sa riadim.

Čo sa týka ostatných služieb – kaderníctiev a podobne, ponúka vám mesto dostatočné možnosti?

Potrebujem kaderníka na dobrý strih, ale už nie na modelovanie a fúkanie vlasov. Potrebujem vyjsť zo sprchy, prehrabnúť vlasy a minimálne ich upravovať. Ale nájsť dobrú kaderníčku, ktorá vám urobí pekný strih, považujem za problém. Ani renomované kaderníctva to nevedia.

Držíte si tie svoje obľúbené služby tak, ako sa to robilo kedysi?

Áno. Na Miletičovej mám svojich predajcov, od ktorých pravidelne kupujem paradajky, vajcia. Chodím aj do nákupných reťazcov, ale musím povedať, že veľmi zriedka. Neznášam nákupné centrá, v Auparku som bola len raz a v Eurovei asi dvakrát, a to tiež len preto, lebo som musela. Obchody ma unavujú a nemusím mať vždy len to najlepšie z najlepšieho. Potrpím si na topánky, lebo mám vyššiu váhu a potrebujem pohodlie, niekedy aj značkové, ale tričko môže byť aj Hugo Miletič.

sprievodkyna-zaver

Keby ste chytili zlatú rybku a mohli by ste zmeniť tri veci na Bratislave, čo by ste zmenili?

Zo Staromestskej by som spravila priekopu, dala by som tam malé butiky, kaviarničky, dobré reštaurácie, suvenírové obchodíky. Z Nového mosta by som odpílila tú cestu na Staromestskú a tým pádom by ani stred mesta netrpel. Druhá vec by bola zamestnanie všetkých ľudí, ktorí berú sociálnu podporu, aby prispeli k čistote mesta. Nech sa odhadzuje sneh a ľudia sa netvária, že chodníky sú priestor nikoho. Nech je Bratislava krásna a čistá, nielen jej centrum, ale aj okraje. A treťou vecou by bolo, možno egoisticky, aby som bola zdravšia a aby som mohla svojím návštevám tú Bratislavu ukázať. Aby ma netrápili nohy a chrbtica. Je to síce egoistické, ale aj to je spojené s Bratislavou. Rada by som ešte bola užitočná.

Spomeniete si na nejakú príjemnú historku z detstva stráveného v hlavnom meste?

Som z evanjelickej rodiny. Mamička, keďže bola katolíčka, nechodila s nami na Veľký piatok do kostola na Panenskú, ale vždy sme chodili s ockom, so sestrou a s jeho kamarátmi a jeho deťmi. Tradíciou bolo, že po bohoslužbe sme vždy išli do Carltonu, kde si dospelí dali pohár vína. Počas bohoslužby sme nikdy nebývali vo nútri, ale stávali sme pri bráne, kostoly vtedy bývali plné. My sme sa pred kostolom naháňali, a potom sme v Carltone dostali veľké zmrzlinové poháre. Každú Veľkú noc sme kvôli tomu boli choré. Mamička nikdy nevedela zistiť, prečo sme celý rok zdravé a len na Veľkú noc choré. Do smrti to ani nezistila. Boli sme pahltné, okamžite sme tú zmrzlinu zjedli a angína nás neminula. Vždy si na to na Veľkú noc spomeniem a poviem si: “Otinko, som zdravá, nemala som zmrzlinu.”

 

Tento článok je súčasťou seriálu Prechádzky Bratislavou, v ktorom sa s Bratislavčanmi a ľuďmi spojenými s mestom prechádzame po ich obľúbených miestach a popri fotení sa rozprávame o tom, aké je a aké by malo byť ich mesto. 

Príbehmi ľudí, ktorí tvoria Bratislavu, sa snažíme vyskladať určitý obraz o našom meste, pomenovať tak budúcu podobu Nového Lida a získať predstavu o tom, kam by jej riešenie malo smerovať pre vytvorenie funkčnej a príjemnej štvrte. 


O Kristíne Mišíkovej

Kristína Mišíková je Bratislavčanka telom aj dušou. Vyrástla tu, vychovala deti a mesto s jeho históriou jej prirástlo k srdcu. Pracovala ako špeciálny liečebný pedagóg a v súčasnosti vďaka materinskej nemčine po Bratislave sprevádza zahraničných turistov, ktorým rada ukazuje jej krásy. Tvrdí, že najlepšie jedlo si spraví doma a dáva si vždy záležať na svojej domácnosti.


Foto: ©Dominika Behúlová