Ivana z Karlovky: Muži nedokážu pochopiť, prečo máme strach ísť večer domov

Ivana má 35 rokov a v Bratislave žije od roku 2007. Pracuje v petržalskom bizniscentre, kam dochádza z Karlovej Vsi. Do práce sa rada prejde peši, hovorí však, že sa pri tom nie vždy cíti úplne bezpečne.

Ako často chodíš po Bratislave pešo? Aké sú tvoje zvyčajné trasy?

Väčšinou chodím pešo a MHD, a to najmä cestou do práce a z práce. Bývam v Karlovej Vsi a niekedy, keď je pekné počasie a mám čas, vystúpim z električky už pri Botanickej záhrade. Odtiaľ sa prejdem po nábreží cez Most SNP až do práce v Digital Parku na Einsteinovej. Večer je to komplikovanejšie, ale v princípe tiež využívam kombináciu chôdze a MHD. Okrem presunov z práce a do práce sa v centre zdržiavam najmä vtedy, keď navštevujem kamarátov alebo idem večer von.

Využívaš na presuny po meste aj auto?

Auto nemáme, zistili sme, že ho až tak nepotrebujeme. Keďže bývame v širšom centre, na presúvanie nám stačí MHD. Nevyužívame ju len na cestovanie do práce, ale aj cez víkendy a vo voľnom čase. Našťastie, Bratislava je malá, takže v centre sa dá fungovať aj pešo.

Cítiš sa počas tvojich vychádzok v Bratislave bezpečne?

Záleží najmä na tom, či je deň, alebo po zotmení. Večer, keď idem z práce cez Most SNP na električku, prechádzam medzi Sadom Janka Kráľa a nájazdom pre autá, a tá cesta je rozbitá a slabo osvetlená. Ísť tadiaľ po zotmení je veľmi nepríjemné. Takisto nie je dvakrát príjemné tmavé a rozbité schodisko na ceste zo zastávky električky k môjmu domu. To je druhý úsek, kde sa necítim najlepšie. Spomínam si na moment, keď ma prišla do Bratislavy pozrieť mama a išla so mnou pešo od zastávky. Keď sme prišli domov, povedala mi, že dúfa, že tadiaľ nechodím sama.

Stalo sa ti už, že by ťa počas chôdze v meste niekto obťažoval alebo napadol?

Našťastie sa mi nikdy nič také nestalo, ale z médií a od známych viem o rôznych prípadoch. Posledný, ktorý zarezonoval, bol prípad Violy (Viola Macáková bola v novembri zabitá v bratislavskom prístave, pozn. red.), ktorú som osobne poznala a na svojom vnímaní aj vnímaní okolia som videla, že nás to ovplyvnilo. Pár dní po tomto incidente nám kolegyňa v práci povedala, že si pôjde večer zabehať, a  my sme ju začali odhovárať, nech radšej nejde. Pritom je absurdné, aby sa žena v hlavnom meste európskej krajiny bála ísť niekam von po zotmení.

V ktorých zákutiach Bratislavy zvykneš mávať nepríjemný pocit, prípadne sa obávaš o svoju bezpečnosť?

Najmä v tých častiach, ktoré som spomínala cestou z práce. Niekedy si počkám na väčšiu skupinku ľudí a idem s nimi, alebo tie úseky obchádzam autobusmi. Napríklad nastúpim pri Auparku a odveziem sa na Zochovu. Dobrý pocit nemám ani z časti pod Mostom Lafranconi, kadiaľ prechádzam zo zastávky na nábrežie cestou do práce. Je to tam zarastené, zanedbané a zle osvetlené. Moja kolegyňa má zlý pocit, keď si ide večer zabehať na hrádzu, a to chodievajú spolu s manželom. Ďalšou témou sú nočné autobusy, s ktorými mám zlú skúsenosť zo  študentských čias, a dnes uprednostňujem taxík.

Ako by malo mesto vyzerať, aby v tebe vyvolalo pocit bezpečia?

V prvom rade si uvedomujem, že ten strach nie je racionálny, nemám žiadnu skúsenosť, z ktorej by mohol prameniť. Zároveň viem, že každá žena má hranicu strachu nastavenú inak. Podľa mňa súvisí pocit bezpečia v mestských priestoroch najmä s osvetlením. Neosvetlené zákutia pôsobia odľahlo a nebezpečne. Druhá vec je parkovanie v meste a fakt, že chodníky sú doslova zatarasené množstvom áut a bežci či mamičky s kočíkmi musia kvôli nim schádzať na cestu a podstúpiť ohrozenie. Celkovo je podľa mňa Bratislava prispôsobená najmä pre osobné autá, a to na úkor bezpečnosti ostatných. Pre zdravie aj životné prostredie je lepšie chodiť po meste pešo, na bicykli alebo MHD. To je všetko fajn, až na to, že ak to chcete aplikovať do praxe, tak vás na rôznych miestach čakajú prekážky. Musím povedať, že v tomto smere vnímam aktivitu zo strany nového vedenia mesta, vidno, že sa snažia o zlepšenie situácie.

Cítila by si sa bezpečnejšie, keby boli miesta lepšie osvetlené a bolo by menej áut v centre?

Viac svetla a priestoru vyvolá úplne iný pocit z celého mesta, logicky priláka aj viac ľudí a ženy by nemuseli mať strach. Chodci by mali byť uprednostnení pred autami a nebáť sa ísť cez mesto. Veľmi nepríjemná situácia nastáva, keď chcem prejsť z Dunajskej ulice na Laurinskú a musím prejsť cez prechod, ktorý prechádza dvoma jazdnými pruhmi a dvoma električkovými koľajami. Sú tam síce semafory, ale fungujú veľmi nešťastne.

Prečo si myslíš, že strach z neosvetlených miest je prevažne doménou žien?

Sú to klasické vzorce správania a výchovy pre ženy. Dievčatám je odmalička zdôrazňované, aby si vonku dávali pozor, pretože môžu byť napadnuté alebo znásilnené. Samozrejme, rovnako sa môže niečo stať mužovi, ale ešte som nepočula, že by chlap nosil pri sebe pre istotu slzný plyn, alebo by pri ceste domov večernou ulicou vo vrecku zvieral v dlani kľúče.

Na mestotvorbe sa podieľajú najmä muži – vedenie magistrátu, dopravní analytici, riaditelia developerských spoločností. Cítiš pri živote v meste absenciu ženského pohľadu na vec, ktorá by zohľadnila práve to, že ženy sa tu často cítia menej bezpečne?

Mám skúsenosť, že muži nevedia pochopiť, čoho sa žena v takýchto situáciách bojí. Nie je to urážka, nechcem sa nikoho dotknúť, ale muž napriek akejkoľvek snahe nedokáže ten strach pochopiť. Napríklad po nočnom žúre by som už nenasadla do nočného autobusu, napriek tomu, že neviem o tom, že by sa v mojej štvrti niečo stalo. Ten strach nie je založený na konkrétnej skúsenosti, muži takéto pocity nemajú a aj keď nás chcú pochopiť, nedokážu to. Osobne nepoznám ženu, ktorá by sa nebála.

Starostka viedenského šiesteho okrsku Renate Kaufmann vniesla do tvorby verejných priestorov ženský pohľad. Organizuje prechádzky so ženami, pýta sa ich, kde sa cítia ohrozené, a reaguje na to rôznymi opatreniami – viac osvetlenia, odsunutie kríkov od chodníkov, zrkadlá. Uvítala by si niečo také aj v Bratislave?

Samozrejme. Príde mi to ako efektívne a nenákladné riešenie. Druhá vec je, že nie je možné dosiahnuť, aby sme sa cítili bezpečne úplne všade. Tento nápad je však geniálny a niečo podobné by sa mohlo aplikovať aj u nás. Napríklad nápad so zrkadlami je výborný, pretože žena sa nemusí obzerať, bude pôsobiť sebaistejšie a nebojácnejšie, a aj to môže prípadného útočníka odradiť.

Máš nejaké tipy pre ženy, ktoré sa boja viac chodiť pešo, ako nabrať odvahu?

Veľa ženám pomáha, keď majú niečo v kabelke – napríklad spomínaný slzný plyn – a cítia sa bezpečnejšie. Ja k ním nepatrím, pretože keby som začala niečo takto nosiť, vlastne by som si pripúšťala, že sa mi môže niečo stať, a bola by som z toho ešte nervóznejšia. Radšej si stále dookola opakujem, že sa mi nič nestane, pretože to hovoria aj štatistiky a nemám dôvod sa báť. Je to podobné, ako keď sa niekto bojí v lietadle – aj tam sa pri najmenšej turbulencii človek dokáže vydesiť a ostáva mu dookola si opakovať, že podľa štatistík je lietanie najbezpečnejší spôsob dopravy.