Sto rokov od Trianonu: Ako sa Petržalka stala súčasťou Bratislavy

Štvrtého júna 2020 uplynulo presne sto rokov od podpisu významného dokumentu, ktorý určil hranice prvej Československej republiky. Trianonská zmluva a následné dodatky prispeli aj k formovaniu Bratislavy do dnešnej podoby. Pritom Petržalka, dnes najľudnatejšia mestská štvrť, mala pôvodne ostať v rukách Maďarska. O jej histórii a význame pre rozvoj Bratislavy porozprávala Mgr. Eva Škorvanková, PhD. z Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.

Ako vyzerala Bratislava pred podpisom Trianonskej zmluvy, keď bola ešte súčasťou Rakúsko-Uhorska?

Bratislava bola malým provinčným mestom. Mala veľmi blízko k Viedni, čo bolo hlavné mesto monarchie, čiže z toho ťažila napriek tomu, že bola súčasťou uhorskej časti monarchie. Bolo to malé mesto s etnicky pestrým obyvateľstvom, v ktorom prevažovali Nemci a Maďari. Obyvatelia mesta používali oba jazyky a pomerne veľa z nich ovládalo aj slovenčinu, aj keď to nebol ich primárny jazyk. Slovenčina bola jazykom chudobných, ktorým hovorilo najmä služobníctvo a časť robotníkov. Znalosť slovenčiny bola takisto považovaná za súčasť rodinného vzdelávania. Na základe spomienok pôvodných obyvateľov mesta vieme, že deti bratislavských mešťanov chodili cez prázdniny do Malaciek, aby sa u miestnych naučili základom slovenčiny. V meste žila aj početná židovská komunita. Bratislava bola skutočne multietnická, multikultúrna a mala prevažne nemecko-maďarský charakter.

Považovala sa vôbec za súčasť Slovenska, ak vtedy vôbec o Slovensku môžeme hovoriť?

O Slovensku v tomto období ešte nemôžeme hovoriť. Bratislava (lepšie povedané Pozsony či Pressburg) bola súčasťou Uhorska, udržiavali sa v nej uhorské historické tradície, veď v minulosti tu prebiehali korunovácie uhorských panovníkov. Obyvatelia Bratislavy, najmä mešťania, sa považovali za lojálnych obyvateľov monarchie.

Do akej miery bola ovplyvnená polohou na Dunaji?

Poloha na Dunaji bola kľúčová, či už kvôli blízkosti Viedne, alebo existencii prístavu. Dunaj bol osou monarchie, po ktorej prebiehal obchod, doprava a transfer obyvateľstva. Železničné trate v monarchii do veľkej miery doplňovali túto dopravnú komunikačnú trasu. Spojenie Viedne s Budapešťou bolo totiž dôležité z hľadiska dualistickej monarchie. Dunaj ale zabezpečoval spojenie Viedne s Bratislavou, ktorá bola pre Viedenčanov zaujímavou výletnou destináciou. Vychutnávali si tu kaviarenské korzo a užívali si voľný čas.

Čiže Bratislava bola pre obyvateľov Viedne významná voľnočasová destinácia?

Zároveň sa v okolí nachádzalo dosť poľnohospodárskych usadlostí a fariem, ktoré produkovali potraviny. Vozili sa aj do Bratislavy, ale viedenský trh bol podstatne väčší, čiže väčšina tovaru smerovala do Viedne. Nákladná a osobná preprava boli veľmi dôležité.

Ako sa dalo dostať z Bratislavy do Viedne?

Na cestovanie z Viedne do Bratislavy sa dala využiť lodná preprava, najmä parníky, ale existovalo aj železničné prepojenie po ľavej strane Dunaja cez Marchegg. Priame spojenie medzi Bratislavou a Viedňou zabezpečovala od februára 1914 aj električka. Išlo o priamu elektrickú linku, ktorá v oboch mestách fungovala ako klasická mestská hromadná doprava. Cesta trvala dve hodiny a dvadsať minút. Za monarchie toto spojenie využívalo množstvo ľudí, dokonca počas 1. svetovej vojny sa ňou obyvatelia Viedne zásobovali potravinami z vidieka. Hlavné mesto monarchie totiž trpelo nedostatkom potravín.

V tej dobe Bratislava bola na ľavom brehu Dunaja. Čo bolo na pravom?

Spočiatku išlo o zhluk osád, ktoré sa postupne prepájali a vytvorili súvislé osídlenie. Prevažovali tu poľnohospodárske usadlosti či mlyny, ktoré využívali vodný tok a ramená Dunaja. Žili tu aj rôzni remeselníci ako kováči, sedlári a prievozníci, ktorí sa živili prepravou tovaru po rieke. Cez Dunaj pravdepodobne viedlo viacero drevených mostov, ktoré ich spájali s Bratislavou.

Aké mosty v tom období spájali brehy Dunaja?

Mosty boli dočasne stavané najmä kvôli korunováciám. Napríklad v roku 1825 bola v Bratislave korunovácia manželky rakúskeho cisára Františka I., Karolíny Augusty, a pri tej príležitosti bol postavený pontónový most. Napriek tomu, že most nemal pevnú konštrukciu, vydržal na svojom mieste až do roku 1890. Od 70. rokov 19. storočia sa začalo uvažovať o stavbe železného mosta, ktorý sa v roku 1890 stal realitou a od 1. januára 1891 fungoval ako železničný, cestný aj peší most. Od toho momentu začína rozvoj Petržalky.

Ako tento most ovplyvnil rozmach Petržalky?

V roku 1897 bola vybudovaná železničná stanica, ktorá bola významným dopravným uzlom, a začína sa rozvíjať priemysel. Z Petržalky sa postupne stalo industriálne centrum. Bola tu veľká tehelňa a smaltovňa, ktorá neskôr narástla na jednu z najväčších smaltovní v medzivojnovej Československej republike. Tiež tu fungovala parná píla, kde sa spracovávalo drevo na preglejku, ale aj predchodca dnešnej Matadorky, kde sa produkovali výrobky z gumy ako tesnenia či hadice. Okrem toho tu boli chýrne ovocné sady s povestnými marhuľami, z ktorých sa vyrábali marmelády či marhuľovica. Obyvatelia Petržalky si privyrábali predajom poľnohospodárskych produktov z vlastných záhrad.

Bola Petržalka vďaka tomu, že išlo o priemyselné centrum a obľúbenú voľnočasovú lokalitu, žiadaným územím?

Dôležitou pridanou hodnotou Petržalky bolo to, ako vyzerala. Bol tu veľký park, dnešný Sad Janka Kráľa, kvalitné meštianske reštaurácie a lepšie podniky. Park mal zaujímavý koncept výsadby, boli tu dokonca tabuľky s popismi cudzokrajných drevín a v centrálnej časti sa nachádzala fontána. Park bol obľúbenou destináciou nedeľných prechádzok a výletov. Nachádzalo sa tu otvorené divadlo Aréna, ktoré vtedy fungovalo ako amfiteáter. V Petržalke boli taktiež zastúpené mnohé športy, obľúbená bola dostihová dráha, veslársky klub či futbalové kluby, ktoré tu vznikali na prelome 19. a 20. storočia. Petržalka mala teda priemyselný, voľnočasový, kultúrny aj športový potenciál.

Uvedomovali si ľudia už v tom čase potrebu kvalitného verejného priestoru a zelene v meste?

Áno, v parku bolo dokonca detské ihrisko, čo bolo v tom období zriedkavé. Boli tu rôzne voľnočasové atrakcie pre deti i dospelých. Bol to park porovnateľný s tými v Paríži či vo Viedni, aj keď, samozrejme, v menšom rozmere. K tomu si Bratislavčania či návštevníci vychutnávali prechádzku po moste, čo je pekný zážitok aj dnes.

Palác Veľký Trianon vo Versailles, v ktorom bola 4. júna 1920 podpísaná Trianonská zmluva. Zdroj: Wikipedia Commons

Znie to tak, že Petržalka bola sebestačnou obcou a nemusela byť pripojená k Bratislave. Podľa prvého „náčrtu“ hraníc mala pripadnúť Maďarsku a Dunaj mal byť hranicou medzi Slovenskom a Maďarskom. Prečo sa to zmenilo?

Na úvod treba povedať, že ani samotní obyvatelia Bratislavy neboli nadšení tým, že sa mali stať súčasťou Československej republiky. Mesto bolo vojensky obsadené dohodovými talianskymi oddielmi spolu s legionármi. Hraničná línia formujúcej sa republiky vychádzala z dohody, ktorú vyjednal Edvard Beneš v Paríži s francúzskymi oficiálnymi kruhmi. Československá delegácia prezentovala svoje požiadavky na mierovej konferencii v Paríži 5. februára 1919, pričom dôležitou súčasťou diskusií bola aj otázka bratislavského predmostia. Nešlo iba o Petržalku, ale aj o ďalšie obce ako Rajka, Rusovce, Jarovce či Čunovo. Jej predstavitelia argumentovali tým, že Československo potrebuje získať kontrolu oboch brehov Dunaja a Bratislava potrebuje bezpečné zázemie na opačnom brehu rieky.

Petržalka a celé predmostie boli dôležité z hľadiska bezpečnosti Bratislavy, ktorá sa mala stať novým politickým centrom Slovenska. Dôležitý bol aj priemyselný, voľnočasový a kultúrny potenciál Petržalky pre Bratislavu. Napriek pôvodne definovanej hraničnej čiare, ktorá išla stredom Dunaja, bola nakoniec Petržalka dohodovými spojencami pričlenená k Československu. Povolenie na okupáciu Petržalky dorazilo z Paríža 11. augusta 1919. Uskutočnilo sa to o tri dni neskôr (14. augusta) podľa plánov francúzskeho generála E. Mittelhausera, v tom čase zástupcu veliteľa Francúzskej vojenskej misie v Československu. Legenda hovorí, že Mittelhauser Petržalku plánoval „darovať“ Vavrovi Šrobárovi k narodeninám, ale kvôli čakaniu na bezmesačnú noc sa realizácia o pár dní oneskorila.

Petržalka sa vtedy stala mestskou časťou Bratislavy?

Nie, zostala samostatná a vlastne bola najväčšou dedinou v Československu. Mala štatút samostatnej obce a naďalej priemyselne rástla. Mala obrovský hospodársky potenciál a bola priamo prepojená s mestom. Bratislavskí mešťania sem naďalej chodili športovať, relaxovať a tráviť tu voľný čas. Petržalka mala zohrať dôležitú úlohu aj pri obrane mesta a republiky, veď už v prvej polovici 30. rokov sa začalo s budovaním línie opevnenia, teda bunkrov, na hraniciach s Rakúskom. Mestskou časťou sa stala až 1. apríla 1946.

Ako sa zmenilo jej obyvateľstvo po podpise Trianonskej zmluvy?

Bratislava a Petržalka sa zásadne zmenili tým, že sa stali súčasťou Československej republiky. Mesto Bratislava bolo pred vznikom republiky viacjazyčné, prevažne však maďarsko-nemecké a bolo potrebné zmeniť ho na československé. Časť obyvateľstva, ktorá poznala slovenčinu a vedela ňou komunikovať, sa začala považovať za Slovákov. Samozrejme, nastal prílev českého obyvateľstva, prišli učitelia, štátni úradníci, poštári či železničiari. Bolo potrebné nasadiť sem ľudí, ktorí budú lojálni k republike. Na univerzite vyučovali českí profesori, divadlo bolo postavené na českých hercoch. Postupne popri nich rástla prvá slovenská intelektuálna generácia, či už umelci, spisovatelia, učitelia a iní štátni zamestnanci. Do mesta, ale aj do Petržalky migrovalo početné slovenské obyvateľstvo, a to najmä za prácou.

Pohľad zo železničnej trate z Husovej ulice na Bratislavský hrad. Zdroj: petrzalka.sk

Z toho, čo ste doteraz povedali, vyplýva, že Bratislavčania mali viacero dôvodov ísť do Petržalky. Aké dôvody mali Petržalčania ísť do Bratislavy?

Aj keď mnoho Petržalčanov pracovalo v priemysle, mzdy boli také nízke, že si privyrábali pestovaním rôznych poľnohospodárskych komodít a ich predajom na bratislavských trhoch. Bratislava rástla, pribúdalo obyvateľstvo, a tým sa zvyšoval aj dopyt po rôznych tovaroch a službách. Preto bolo priemyselné, ekonomické a obchodné prepojenie Bratislavy a Petržalky ekonomicky a sociálne dôležité aj pre samotných Petržalčanov.

Ako by bol podľa vás ovplyvnený rozvoj Bratislavy, keby ku nej nebola pričlenená Petržalka?

Aj keď nie som urbanistka, je mi jasné, že poloha Bratislavy pod Karpatami je limitujúca pre prirodzený rozvoj mesta. Z hľadiska rozvoja mesta bola Petržalka dôležitá najmä po 2. svetovej vojne, keď sa migrácia do mesta ešte viac stupňovala a prichádzajúce obyvateľstvo bolo umiestňované do okrajových častí mesta. Druhá strana Dunaja tak poskytovala priestorové kapacity pre usadenie novo prichádzajúceho obyvateľstva. Preto sa v priebehu 70. rokov 20. storočia vybudovalo z rozhodnutia politických elít socialistického štátu najväčšie sídlisko v Československu. Počas svojej histórie prežila Petržalka turbulentný vývoj, ktorý v mnohom odráža zložitý vývoj stredoeurópskeho priestoru v 20. storočí. Po relatívne krátkom období Československej republiky sa stala súčasťou Tretej ríše. V roku 1944 bol na okraji Petržalky zriadený koncentračný tábor a na konci vojny tu existoval zberný tábor pre Maďarov a Nemcov, ktorých odtiaľto vysídľovali.

Petržalka bola teda akýsi „sklad“ pre Bratislavu, ktorá ju využívala podľa toho, čo aktuálne potrebovala?

Dá sa povedať, že Bratislava z Petržalky ťažila, ale nie som si istá, či Petržalka ťažila z toho, že sa stala súčasťou Bratislavy. Rôznymi zásahmi úplne stratila svoj charakter a myslím si, že starí Petržalčania sa na tom zhodnú. Zbúrali im domy a zobrali pozemky, postavilo sa sídlisko a dostali byt v paneláku. Viete si predstaviť, ako reagovala rodina, ktorá celý život žila v rodinnom dome, mala obrovskú záhradu, kde pestovala ovocie a zeleninu, a zrazu sa ocitla v panelákoch. Socialistická propaganda túto zmenu predstavila tak, že ľuďom poskytla zdravé a hygienické bývanie, ale pravda je taká, že z pôvodnej Petržalky toho veľa neostalo.

Dá sa jej podľa vás aspoň čiastočne vrátiť charakter a atmosféra, o ktorú prišla v minulom storočí?

Treba pracovať s tým, čo tam je. Myslím si, že v súčasnosti musia architekti a urbanisti vychádzať z toho, čo tam socializmus zanechal. Železnica aj diaľnica delia Petržalku na dve časti, ktoré spolu nekomunikujú. Mne sa páči napríklad nápad oživiť Lido. To územie má obrovský potenciál, cudzincom sa páči výhľad na Bratislavu a brehy Dunaja. Nemyslím si však, že Petržalke sa dá navrátiť starý charakter. Bývať v Petržalke na sídlisku je úplne niečo iné, ako keď tam boli osady a hospodárske dvory. Ale tým si prešli všetky veľké mestá v Európe. Treba to brať tak, že Bratislava sa v medzivojnovom období stala pulzujúcim centrom Slovenska a Petržalku postupne prirodzene pohltila. Treba udržiavať kvalitné priestory, kultivovať zeleň a pokračovať v budovaní identity mesta. Mám pocit, že Bratislava konečne začína mať svoju tvár.