Architekti Bratislavy: Friedrich Weinwurm, avantgardista a nenápadný purista

Milovníci funkcionalizmu ho považujú priam za boha. Zvyknú mu hovoriť aj slovenský Adolf Loos. Stavbou, ktorá ako prvá príde na myseľ Bratislavčanom, sú kúpele Grössling. Nemenej známe sú však aj obytné súbory Unitas a Nová Doba. Friedrich Weinwurm je najvýznamnejší predstaviteľ slovenskej architektonickej avantgardy a natrvalo zmenil tvár Bratislavy.

Komplex Nová Doba, jedno z najvýznamnejších diel F. Weinwurma. Zdroj: Wikipedia Commons

Alfred József, Bedrich, Friedrich i Fridrich. Rôzne mená, pod ktorými sa skrýva jedna osobnosť. Friedrich Weinwurm bol pôvodom Záhorák. Narodil sa do nemecky hovoriacej židovskej rodiny majiteľa tehelne v Borskom Svätom Mikuláši. Na strednú školu začal chodiť do bratislavského lýcea, to však po jednom roku opustil a išiel študovať do Temešváru, kde aj zmaturoval. Pri voľbe školy bol ambiciózny a odišiel na Technickú univerzitu do Berlína, ktorá bola v tom čase jedna z najprestížnejších architektonických škôl. Nevedno prečo, ale štúdium vymenil za Drážďany, vtedajšie významné centrum nemeckej moderny.

Odišiel do Budapešti, kde aj jeho dostihla 1. svetová vojna a musel v 29 rokoch narukovať. Mal šťastie v nešťastí. V roku 1915 jeho hlavu zasiahol úlomok šrapnelu a museli mu vykonať trepanáciu lebky. Ako poistku ešte niekoľko rokov nosil okolo hlavy pásku. Krátko po zotavení zo zranenia sa oženil s Josefine Wasservogel a spolu sa usadili v Bratislave, kde začal pôsobiť ako samostatný architekt.

Friedrich Weinwurm. Zdroj: slovenskezahranicie.sk

Nenápadnosť bez rozdielov

Vznik Československej republiky priniesol nový vietor, prial novým štýlom a budovaniu stavieb, z ktorých sa vytrácala prezdobenosť a ornamentálnosť. Friedrich Weinwurm vynikal jasným postojom – na strane purizmu, čiže architektonického názoru vychádzajúceho zvnútra, z funkčnej a konštrukčnej podstaty stavby a jej pravdivého, čistého výrazu.

„Ako prvý dokázal do nášho prostredia priniesť zjednodušený jazyk novej vecnosti, teda jednoduché domy bez ornamentov s plochými strechami a hladkými fasádami, ktoré dôsledne odrážali, čo sa odohrávalo vo vnútornej prevádzke – čo bola novinka,“ popisuje jeho architektonické zámery Henrieta Moravčíková, autorka monografie Friedrich Weinwurm, Architekt.

Weinwurmova nenápadnosť tkvela v tom, že nechcel robiť okázalé domy, ktoré mali na seba upozorňovať. Zároveň nerobil rozdiely, pre koho stavbu zhotovoval, hoci sa stal vychyteným architektom najmä pre židovskú klientelu. Jeho jedinečný rukopis cítiť už pri nájomnej vile M. Riesnera v Bratislave z roku 1919. Pracoval aj na projekte tzv. záhradného mesta, ktorý však nakoniec nebol zrealizovaný. O päť rokov neskôr navrhol spolu s brnenským architektom Ernstom Wiesnerom kancelársku budovu Žilinskej cementovej firmy v Bratislave. Zrejme on ho zoznámil s viedenským architektom Adolfom Loosom. Medzi jeho a Weinwurmovou tvorbou existujú totiž isté paralely.

Ateliér Weinwurm-Vécsei

V roku 1924 Friedrich Weinwurm a bratislavský architekt Ignác Vécsei založili spoločný ateliér. Ich spolupráca bola mimoriadne plodná až do zatvorenia ateliéru na začiatku svetovej vojny. Jednou z prvých realizácií bola nájomná vila J. Sonnenfelda v Bratislave, kde dbali na orientáciu jednotlivých miestností podľa svetových strán či prehľadné dispozičné riešenie.

Prelomovou stavbou bol rodinný dom Dr. Veröa vo vilovej štvrti Číneš v Nitre z roku 1927, ktorý bol prvou terasovou stavbou na Slovensku. Vidno tu dômyselné prepojenie vnútorného a vonkajšieho priestoru. Myšlienku terasového bývania využili obaja architekti aj v bratislavskej vile vtedajšieho senátora Tománka. Trojpodlažná budova má na každom podlaží terasu a patrí medzi prvé stavby puristickej moderny na Slovensku.

V roku 1927 upozornili na seba stavbou Západoslovenských elektrární na Pražskej ulici v Bratislave a získali tiež objednávku na väčší projekt, ktorým bola Považská agrárna a priemyselná banka v Žiline.

Vila L, puristická stavba z dielne F. Weinwurma a I. Vécseia. Zdroj: Wikipedia Commons

Architekti však neostali iba pri nájomných vilách ako vila dr. Reisnera, vila Stein, vila L či pri sídle poisťovne Phönix. Zaoberali sa aj bývaním pre sociálne slabšie vrstvy. Predstava sociálneho bývania bola v tom čase veľmi podobná tomu, čo si dnes predstavujeme ako bývanie nižšej strednej vrstvy. Teda nielen minimálny byt so zodpovedajúcim hygienickým zariadením, ale aj spoločné priestory typu práčovne, sušiarne, knižnice, spoločenské priestory a samozrejme exteriér s parkom, kde sa deti mohli hrať a vykonávať voľnočasové aktivity. Súčasťou projektu boli aj záhradky, v dnešnom ponímaní moderné komunitné záhrady, v ktorých mali v pláne pestovať a predávať v obchodných priestoroch orientovaných do Šancovej ulice.

Dodnes slúžia pôvodnému účelu

Ako píše Henrieta Moravčíková, práve Weinwurm ako prvý priniesol koncepciu minimálneho bytu a komunitného bývania. Kým v Prahe zostali len pri projektoch, on ich dokázal dostať až do fázy realizácie. V roku 1930 sa Ateliéru Weinwurm-Vécsei podarilo uskutočniť výstavbu nových bytov pre sociálne slabšie vrstvy na Šancovej ulici.

Komplex Unitas je symbolom racionálnej, úspornej dispozície. Zdroj: Wikipedia Commons

Unitas, to je sedem rovnakých šesťposchodových dlhých pavlačových domov s bytmi s racionálnou a úspornou dispozíciou. V pivniciach bola práčovňa a keďže bolo zakázané sušiť bielizeň na balkónoch, na medziposchodiach boli sušiarne. Pôvodne mali mať byty aj vstavaný nábytok, ale nakoniec z tejto myšlienky upustili z dôvodu vysokej ceny. Súčasťou Unitasu boli obchody, holičstvo aj knižnica. Idea voľnej zástavby v mestskej zeleni bola na bratislavské pomery revolučnou novinkou.

Vždy bol v predvoji

Po realizácii Unitasu prišiel projekt výstavby obytného komplexu pre štátnych úradníkov Nová Doba. Kubusy troch jednotlivých blokov majú prísne striedmy a univerzálny výraz. Práve architektonický dizajn Novej Doby odrážal filozofiu Weinwurma, jeho chápanie vzťahu moderného človeka a architektúry, ktorá je potrebná pre jeho duševný aj fyzický rozvoj. Pri ich výstavbe bola prvýkrát využitá oceľová konštrukcia na obytnej stavbe.

Dodnes stojace bloky komplexu Nová Doba na križovatke Bajkalskej a Vajnorskej. Zdroj: Wikipedia Commons

Keď sa vyvíjali nové konštrukčné systémy, vždy bol v predvoji. Ako prvý použil oceľovobetónový skelet, o rok na to už testoval na bytovom dome ako prvý oceľový skelet. Vymyslel patentované oceľové okno, ktoré sa v 30. rokoch hojne používalo v celom Československu a na európskom fóre bolo ohodnotené ako jedno z najlepších. Nová Doba je tak aj dnes významnou kultúrnou pamiatkou slovenskej architektúry, pričom obyvateľom poskytuje nielen bývanie, ale aj možnosti oddychu a na rušnej križovatke pôsobí pre okoloidúcich ako oáza pokoja.

Vila, ktorá provokovala ako Tugendhat

Vilu T si u architekta Weinwurma objednal poslanec Národného zhromaždenia Florián Tománek, katolícky kňaz a aktívny politik. Vila z roku 1929 sa nachádza na Matejkovej ulici 36 a je vsadená v strmom svahu. Má kompaktný kvádrový tvar s terasou a je jednou z prvých puristických stavieb na Slovensku. Svojou okázalou polohou na slnečnom svahu nad Dunajom provokovala ľavicových radikálov, podobne ako v Brne provokovala českú ľavicu vila Tugendhat.

Vila T, jedna z prvých stavieb puristickej moderny na Slovensku. Zdroj: register-architektury.sk

Prízemie vily je rozšírené o terasu pred obytnými miestnosťami a aj plochu najvyššieho podlažia tvorí z veľkej časti obytná terasa. Presné tvary, kontrast svetla a tieňa a striedmosť prvkov pri stvárnení domu sú pre Weinwurma príznačné. Krátko po realizácii vilu zaradili do holandskej publikácie, ktorá sa venovala moderným vilám v Európe a Amerike. Táto funkcionalistická vila bola v roku 1993 vyhlásená za Národnú kultúrnu pamiatku.

Kúpele so storočnou históriou

Pôvodne boli kúpele vybudované na rohu ulíc Medená a Kúpeľná v roku 1895 a mali rekreačný a liečebný účel. Architekt Adalbert Swoboda mal skúsenosti z Viedne, kde projektoval veľké kúpele Zentralbad. Niektoré typické prvky kúpeľov, ako je napríklad komín, nádvorie a práčovňa, pribudli v roku 1914 a pod ďalšiu prestavbu v rokoch 1929 – 1930 sa podpísali práve Friedrich Weinwurm a Ignác Vécsei. Vznikol nový vstup z Vajanského nábrežia a vo funkcionalistickej budove sa nachádzalo aj niekoľko bytov. V kúpeľoch bola šermiarska sála aj sauny.

Národnú kultúrnu pamiatku Mestské kúpele Grössling, ktorá od roku 1994 chátra, získalo po dlhoročných súdnych sporoch do svojej správy hlavné mesto a chce sa postarať o jej rekonštrukciu.

Bez stopy

Posledným väčším realizovaným dielom Ateliéru Weinwurm-Vécsei bola Dunajská banka pri Rybárskej bráne v Bratislave. Spoločne sa im podarilo navrhnúť a postaviť viac ako 60 architektonických diel. Ateliér fungoval až do roku 1938, keď ho museli zavrieť kvôli protižidovským zákonom.

Kameň zmiznutého (Stolperstein) pre Friedricha Weinwurma na Gorkého ulici 11 v Bratislave. Zdroj: Wikipedia Commons

„Išlo naozaj o veľmi jednoduché, kompozične vyvážené nádherné objekty, ktoré vám však neudrú do oka, aj keď výrazne poznačili tvár Bratislavy. Myslím si, že niet väčšej pochvaly pre architekta, keď jeho stavby považujete za normálnu súčasť bežného života a nemusíte riešiť, kto ich urobil,“ píše o Weinwurmovi Henrieta Moravčíková.

Friedrich Weinwurm bol bohém, ktorý býval v prenajatých bytoch. Vedel sa zviditeľniť, bol členom rôznych ľavicových spolkov, komisií a prispieval do časopisu Nová Bratislava. Keďže bol židovského pôvodu, v roku 1938 sa skončila jeho profesionálna kariéra. Na prelome rokov 1940 – 1941 bol na pár týždňov uväznený v Ilave. Neskôr sa schovával u  známych a posledná zmienka o ňom je z roku 1942. Hovorilo sa, že ušiel do Budapešti, iní ho vraj videli v Košiciach či dokonca v Rusku. Pravdepodobne zahynul na úteku za nevyjasnených okolností v lete 1942. Síce zmizol bez stopy, ale stopy jeho tvorby možno nájsť takmer na každom kroku v Bratislave.